Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1979. Zrúcaniny gotického hradu postaveného v období po rokoch 1289-1298 sa nachádzajú nad obcou Ruská Nová Ves na vrchu Zámek. Pôvodné opevnenie pochádza z rímskej doby, keď chránil soľné bane od Sarmatov.
Hrad Soľnohrad zdedil svoje meno pravdepodobne po hrade Solivar. Ten postavili až na konci 13.storočia. V listinách z roku 1308 sa uvádza pod menom castrum Sowar, z roku 1310 ako castrum Soowar. Už pred ním existovali v oblasti Solivaru dva hrady, ktoré však veľmi skoro zanikli. Jeden stál na vrchu Várhégy južne od Solivaru na ľavej strane rieky Torysy, druhý priamo v obci Solivar na návrší Zámok na mieste terajšieho gotického Kostola svätého Štefana Kráľa. Oba zanikli takmer bez stopy pravdepodobne už pred koncom 13.storočia a ich nástupcom sa stal hrad Soľnohrad, ktorý sa dnes volá aj Zbojnícky hrad a s pôvodným Soľným hradom v Solivare si ho zamieňa aj literatúra. Hrad postavili na základe kráľovského povolenia z roku 1288 avšak minimálne o desať rokov neskôr. Kráľ Ladislav daroval magistrovi Jurajovi Bokšovi kráľovské dediny Sowar a Sopothok (Solivar a Soľnú Baňu) s prameňom slanej vody a dovolil mu vystavať aj hrad. Juraj daroval v roku 1298 časť majetku Hypolitovým synom Petrovi a Tomášovi, pričom Tomáša vyslal na vrch Tarkeau aby ho strážil a nedovolil tam nikomu inému hrad vystavať. Hrad teda postavili až po roku 1298. Jeho staviteľom a prvým majiteľom bol teda Juraj Bokš, ktorého potomkovia (od začiatku 14.storočia sa nazývali podľa hradu Soósovci) ho s prestávkami vlastnili až do roku 1670. Hrad prežil mnoho vojen a bol veľa ráz poškodený. V roku 1552 ho obliehali a poškodili Prešovčania. Sotva ho opravili, keď ho v roku 1575 na rozkaz kráľa dobyl a demoloval kapitán Šarišského hradu, pretože Soósovci nechceli prepustiť v roku objavené ložiská kamennej soli na území dnešného Solivaru kráľovskému eráru. Soósovci hrad v tom istom roku znovu zrenovovali, napriek tomu, že napokon v roku 1592 kráľovský erár súd vyhral a dolovanie soli sa stalo kráľovským monopolom. Hrad potom obývali až do roku 1670, keď im ho pre účasť na Vešeléniho sprisahaní skonfiškovala aj s majetkom uhorská komora. K zániku hradu došlo až v roku 1715, keď ho podľa uznesenia snemu pre účasť Soósovcov na protihabsburskom sprisahaní, zbúrali. Odvtedy chátra.
Hrad postavili na strmej skalnatej ostrožine s rozmermi asi 45x35m, ktorá je prístupná len z východu. Chránená bola 13m širokou priekopou s valom, na severe sa napájala na skalnú stenu a na juhu ústila do svahu. Tu viedla aj prístupová cesta chránená priamo v priekope malým predpolím. Po celej dĺžke dolného nádvoria sa tiahol pravdepodobne obvodový múr, ktorý končil až pri vstupnej bráne. Na severnej strane sa z neho časť zachovala spolu s fragmentom kruhovej veže o priemere cca 5m. Do horného hradu sa dalo dostať asi len peši. Po okrajoch ho chránilo kamenné obvodové opevnenie. Uprostred vrcholovej plošiny sa nachádzala palácová stavba so základmi 17x8m vysekanými do skaly. V jej blízkosti stála mohutná štvorcová veža s pôdorysom 8x8m a vnútorným kruhovým priemerom 4m.
Dodnes sa z jeho múrov zachovali iba nepatrné zvyšky obvodového opevnenia horného hradu črtajúce sa v konfigurácii terénu na juhozápadnej strane, stopa po umiestnení paláca a fragment štvorcovej veže. Na severnej strane sa zachovala časť murovaného obvodového opevnenia a kruhovej veže dolného hradu. Hrúbka muriva asi 120cm. V konfigurácii terénu je hradný vrch dobre čitateľný a zo skalnej plošiny je nádherný výhľad.