Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Zrúcaniny gotického hradu z 13.storočia sa nachádzajú na lesnatom návrší severovýchodne od obce Sedliská, časť Podčičva v nadmorskej výške 225m. Upravovaný bol v roku 1527 a v 18.storočí v roku 1711 bol zbúraný.
Prvá písomná zmienka o Čičave pochádza z roku 1270, keď kráľ Štefan V. daroval šľachticovi Reynoldovi, ktorý je považovaný za predka rodiny Rozgoňovcov, rozsiahle majetky v Abaučskej, Sabolčskej a Zemplínskej stolici a zem Čičva (Chychwa, Chichva), ktoré predtým patrili kniežaťu Rastislavovi. Čičviansky majetok sa ešte aj v roku 1309 spomína ako zem (terra), už vtedy však bol osídlený, hoci hrad tu ešte nestál. V darovacej listine sa neuvádza, že by súčasťou panstva bol aj hrad. V roku 1316 daroval magister Peter (pravdepodobne Reynoldov vnuk) Mikulášovi Peresovi, kapitánovi na hrade Čičva (castrum Chychowa, Chychua) majetok Tuzsér a to za úspešnú obranu čičvianskeho hradu. Hrad bol teda s najväčšou pravdepodobnosťou vystavaný v rokoch 1309-1316 potomkami Reynolda. Hrad vznikol z iniciatívy uhorských kráľov v 12.storočí. Jeho hlavnou funkciou bolo strážiť a ochraňovať krajinskú cestu a pohraničie. Hrad bol strážnou pevnôstkou pri priesmyku „Poľská brána“. Zohrával dôležité postavenie na križovatke diaľkových ciest spájajúcich Vranov a Humenné a na ceste od Sárospataku cez Stropkov smerom do Poľska. Koncom 13.storočia bol hrad strediskom rozsiahleho panstva Čičva, ku ktorému patrilo viac ako 60 obcí. Tento hrad mal v tom čase nepravidelné nádvorie s oválnym pôdorysom, ktoré bolo chránené obvodovým opevnením. Na najľahšie prístupnej severozápadnej strane stála okrúhla veža s ostrím (britom), ktorá chránila prístupovú cestu a bránu na západnej strane. Oproti bráne na východnej strane sa v interiéri pri obvodovom opevnení nachádzal obytný trakt, pozostávajúci z trojpriestorového obytného paláca a na severe renesančné obytné krídla. Opevnenie jadra dopĺňa neskorogotická oválna veža a podkovovitá renesančná bašta nad prístupovou cestou. Na šiji ostrohu sa rozkladá renesančné predhradie opevnené hradbou s okrúhlou baštou. V čele opevnenia na skalnom výbežku stojí nepravidelná bašta. Koncom 14.storočia bol hrad rozšírený o nové predhradie smerom k strmšiemu juhozápadnému svahu a vybudovaná priekopa, chrániaca nové predhradie zo severozápadnej a juhozápadnej strany.
V listinách kráľa Žigmunda z rokov 1410 a 1414, ktorými potvrdil vlastníctvo panstva Čičva šľachticom z Rozhanoviec, je napísané, že k panstvu patrí aj hrad Čičva. Prvá písomná správa o hrade je z roku 1361. Spravoval ho vtedy kastelán Mikuláš, z poverenia šľachticov z Rozhanoviec. Šľachtici z Rozhanoviec dokázateľne sídlili na čičvianskom hrade v 1.polovici 14.storočia. V polovici 14.storočia boli hlavnými časťami hradu kamenná veža, cisterna v severnej časti hradného areálu a palác v južnej časti. V tom čase si dali zemepáni postaviť hrad a hradný palác vo Vranove, ktorý im poskytoval pohodlnejšie bývanie. Aj v nasledujúcich storočiach hrad Čičva spravovali kasteláni a mal viac vojensko-strážnu funkciu ako sídlo zemepánov. Najväčšiu prestavbu a zväčšenie hradu uskutočnili koncom 15. a začiatkom 16.storočia v súvislosti s vývojom bojovej techniky, hlavne strelných zbraní. Na východnej strane horného hradu bola vybudovaná veľká delová bašta talianskeho typu a v predhradí menšia okrúhla bašta. Neskoršia stavebná činnosť sa týkala len obytných častí hradu a opráv. V roku 1527 za Drugetovcov bol župným zhromaždiskom a sídlom archívu Zemplínskej stolice. V tom istom roku ho Ján Zápoľský dobyl a podpálil. Pri požiari zhorel i archív Zemplínskej stolice. Hrad však znovu opravili a zrenovovali. V roku 1684 ho dobyli Tököliho vojská. Neúspešným obrancom bol vtedajší majiteľ Žigmund Druget. Hrad sa dostal do rúk povstalcov. V roku 1704 sa ho zmocnili vojská Františka II. Rákociho. Poškodené časti opravili a hrad zabezpečili. V rukách rákociovských povstalcov bol až do roku 1711. Vtedy ho brigádny veliteľ Rákociho vojska, gróf František Barkóci vydal bez boja cisárskym vojskám a sám sa k nim pridal. Generál Laucken, veliteľ cisárskych vojsk, dal hrad zbúrať, pretože už nemal vojensko-strategický význam. To bol jeho definitívny koniec a odvtedy je v ruinách.
Svojou rozlohou je neveľkým, avšak nie celkom bežným typom hradu na Slovensku. Pôvodná najstaršia časť hradu na skalnatej vyvýšenine mala hradobný múr nepravidelného pôdorysu (náznak polygónu) s okrúhlou vežou s ostrou hranou (britom) proti svahu. Z vnútornej strany pristavali k opevneniu obytné budovy, z vonkajšej strany chránila opevnenie veľká delová bašta, ktorú doplnili pri prestavbe na prelome 15. a 16.storočia. Bašta je nad strmým úbočím smerom k ceste popod hrad. Dolné nádvorie malo samostatné opevnenie s dvoma vežami. V smere na severozápad vzniklo ešte predhradie s jednou okrúhlou baštou, ktorú oddeľovala od ostatného svahu priekopa.
Hrad je v súčasnosti v stave pokročilých zrúcanín a v lete ho obklopuje hustý lesnatý porast. Pôdorys hradu je v teréne dobre čitateľný. Zachovalo sa z neho niekoľko stojacich múrov so zvyškami omietok, okenných a dverových otvorov. Prístupové chodníky boli koncom roku 2000 zrenovované, exteriér hradu vyčistený a upravený.