Poloha: Územie CHKO zaberá takmer celý geomorfologický celok Štiavnické vrchy, patriaci do oblasti Slovenského stredohoria, subprovincie Vnútorných Západných Karpát. Územie má dĺžku 40km a šírku 37km. Nachádza sa v okrese Banská Štiavnica, v katastri Banskej Štiavnice a obcí Baďan, Banská Belá, Banský Studenec, Beluj, Dekýš, Ilija, Kozelník, Močiar, Počúvadlo, Podhorie, Prenčov, Svätá Anton, Štiavnické Bane a Vysoká, v okrese Krupina, v katastri Krupiny a obcí Devičie, Hontianske Nemce (miestna časť Hontianske Nemce), Kraľovce-Krnišov, Ladzany, Sebechleby a Žibritov, v okrese Levice, v katastri obcí Bátovce (miestna časť Bátovce), Bohunice, Čajkov, Devičany, Jabloňovce, Nová Dedina (miestna časť Gondovo), Pečenice, Pukanec (miestna časť Pukanec), Rybník a Uhliská, v okrese Zvolen, v katastri obcí Babiná, Bacúrov, Dobrá Niva, Dubové, Hronská Breznica a Ostrá Lúka, v okrese Žarnovica, v katastri Žarnovice a obcí Brehy, Hodruša-Hámre (miestna časť Kopanice), Rudno nad Hronom, Tekovská Breznica a Voznica, v okrese Žiar nad Hronom, v katastri Žiaru nad Hronom a obcí Hliník nad Hronom, Lehôtka pod Brehmi, Repište, Sklené Teplice, Trnavá Hora (miestna časť Trnavá Hora) a Vyhne (miestna časť Vyhne). Najvyšším bodom je vrcholová kóta Sitna (1.009,2m), najnižší bod sa nachádza v údolí Hrona pri Kozárovciach.
Rozloha: 77.630ha.
Vyhlásenie: Chránená krajinná oblasť bola vyhlásená Vyhláškou 124/1979 z 22.9.1979. Rozprestierala sa vo vtedajších okresoch Žiar nad Hronom, Zvolen a Levice. Mala výmeru 77.630ha.
Dôvod vyhlásenia: Svojou rozlohou predstavuje najväčšiu CHKO na Slovensku. Územie má osobitné postavenie tak pre svoju kultúrno-historickú hodnotu, ako i preto, že je to najväčšie vulkanické pohorie na Slovensku. Chránia sa lesné spoločenstvá s teplomilnými prvkami flóry a fauny prelínajúce sa s karpatskými horskými prvkami, ďalej formy reliéfu, minerály. Biogeografická poloha územia na rozhraní dvoch rozdielnych klimatických typov spôsobuje prelínanie panónskych prvkov flóry a fauny s karpatskými horskými prvkami. Ďalšou charakteristickou črtou je jeho bohatá banícka minulosť, dokumentovaná unikátnymi technickými pamiatkami a osobitý krajinársky charakter. Výskytom a počtom minerálov nemá na Slovensku obdobu. Z krajinárskeho hľadiska má územie osobitý charakter. Striedajú sa lesy s pastvinami, lúkami a sídlami. Scenériu dopĺňa množstvo historických a technických pamiatok, roztrúsených vo voľnej krajine, ale i koncentrovaných v sídlach. Centrálna časť územia predstavuje jeden veľký pamätník slávnej histórie baníctva, hutníctva farebných kovov a lesníctva. Mimoriadnej pozornosti sa územiu dostalo v decembri 1993, keď boli zapísané na Listinu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Geologická stavba: Štiavnické vrchy sú najväčšie sopečné pohorie Západných Karpát. Ležia na rozhraní dvoch rozdielnych klimatických typov, čoho odrazom je horizontálne a vertikálne prelínanie teplomilných prvkov flóra a fauny s karpatskými horskými prvkami. Z geologického hľadiska budujú Štiavnické vrchy andezity, ryolity, brekcie a tufy. Miestami sa vyskytujú horniny melafýrovej série, pestré pieskovce, bridlice, kremence a vápence. Územie má pestré geologické zloženie, ktoré sa odráža aj v pestrosti jeho reliéfu. Prevažuje povrch fluviálne rezaný, vrchovinový a hornatinový rázsochový reliéf, nižšie s prechodom do rezanej pahorkatiny. Miestami erózne trosky lávových pokrovov, respektíve prúdov vytvárajú výrazné vrchy, napríklad Sitno /1.009,2m/. Vypreparované sopúchy a žilné telesá vystupujú často vo forme brál. V pohorí sa nachádza množstvo kamenných morí. Územie je mimoriadne bohaté na výskyt minerálov. Na rudnom poli v okolí Banskej Štiavnice bol opísaných vyše 120 rudných žíl, ktoré obsahujú okolo 140 druhov a odrôd minerálov. Nie nadarmo dostalo územie prívlastok „Mekka sveta minerálov“. Na mnohých miestach Štiavnických vrchov sa nachádzajú antropogénne formy reliéfu, súvisiace s niekoľko storočnou ťažbou drahých a farebných kovov, ktoré značne zmenili celkový charakter reliéfu. Predstavujú ich haldy, štôlne, skládky, lomy. V 16.-20.storočí sa tu vybudoval dômyselný vodohospodársky systém, slúžiaci ako hlavný energetický zdroj a technologický činiteľ pri ťažbe a spracúvaní rúd. Pozostával z umelých vodných nádrží, tajchov (z pôvodných 60 tajchov sa ich dodnes zachovalo už len 20), poprepájaných sieťou zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní o celkovej dĺžke 130km.
Lesy a porasty: Pestré geologické podložie spolu so svojráznou geomorfologickou stavbou umožnilo vývoj druhovo rozmanitého rastlinného krytu. Územie bolo pôvodne pokryté súvislými listnatými lesmi. Banské a hutnícke podnikanie v minulosti, intenzívne využívajúce drevo, exploatovalo lesy, ktoré boli sčasti obnovené výsadbou. Ich druhové zloženie je dnes zväčša nepôvodné. Plošne prevládajú dubové, hrabové, alebo zmiešané lesy, bučiny často zmiešané s jedľou a umele vysadzovaným smrekom, na sutinách s javorom, jaseňom, lipou. Niektoré teplomilné druhy šíriace sa dolinami otvorenými na juh tu dosahujú severnú hranicu rozšírenia (dub cerový, javor tatársky). V tunajších lesoch sa vyskytuje veľké množstvo cudzokrajných drevín. Súvisí to so založením lesníckej katedry v roku 1807, ktorá sa stala súčasťou Baníckej a lesníckej akadémie z roku 1764. V rámci nej neskôr vznikla botanická záhrada, v ktorej na ploche 3,5ha boli vysadené dreviny z rozličných častí sveta. Ešte väčší podiel cudzokrajných drevín má lesnícke arborétum Kysihýbel (1900 taxónov), v ktorom sa na ploche 7,7ha dodnes pestujú cudzokrajné dreviny pre lesné hospodárstvo.
Vodstvo: Hydrologicky tvoria Štiavnické vrchy hlavné rozvodie Hrona a Ipľa.
Rastlinstvo: Prirodzený vegetačný kryt sa v CHKO nachádza už len útržkovite. Južne exponované enklávy lesostepného a stepného charakteru sú základnými biotopmi pôvodných vzácnych druhov. Od juhu prenikajú viaceré teplomilné prvky. K pozoruhodným patria druhy rastúce na skalách a skalných travinných svahoch. Na teplých výslnných andezitových skalách s plytkou skeletovitou pôdou sa nachádzajú prvky xerotermnej flóry (kavyľ vláskatý, kukučka vencová, rozchodník prudký a iné). Na niektorých stanovištiach nájdeme poniklec veľkokvetý a šafrán rôznofarebný. Severnejšie rastie aj brusnica obyčajná, brusnica čučoriedková a valdštajnka trojlistá Magicova. Zachovalosť a neporušenosť niektorých lesných celkov umožnila prežiť významným horským druhom. Úzke vkliesnené doliny v severnej časti územia dovoľujú rásť niektorým horským druhom v malej nadmorskej výške (viaceré z nich sa tu udržali z poslednej doby ľadovej). Na území sa doteraz zistilo okolo 1.500 rastlinných druhov. Mnohé z nich sú chránené zákonom. Viaceré z rastlinných elementov Štiavnických vrchov patria ku skupine endemických rastlín.
Živočíšstvo: Charakter živočíšstva podmieňujú nielen ekologické faktory prírodného prostredia ale v značnej miere aj človek, ktorý tu od 12.storočia sústavne zasahuje do prírody. Mnoho zaujímavých druhov rastlín a živočíchov sa tu zachovalo aj napriek intenzívnemu využívaniu územia. Na území Štiavnických vrchov je možné pozorovať prelínanie karpatských druhov s panónskymi, podobne sa striedajú druhy západné s východnými. Celkove sa tu nachádza vyše 100 druhov vtákov, 40 druhov cicavcov, asi 20 druhov rýb, veľké množstvo bezstavovcov a podobne. Mnohé z tu žijúcich živočíšnych druhov sú zákonom chránené.
Klimatické pomery: Horská mierne chladná klíma vrcholových častí nižšie prechádza do miernej teplej, s priemernými ročnými teplotami od 9°C na juhu po 7°C v najvyššie položených miestach. Snehová pokrývka sa tu udržuje priemerne 100-130dní v roku, priemerný ročný úhrn zrážok nepresahuje 700-800mm
Využitie územia: