Zatriedenie: Geomorfologický celok oblasti Slovenské stredohorie v subprovincii Vnútorné Západné Karpaty v provincii Západné Karpaty.
Poloha: Na severe a severozápade ho ohraničuje Žiarska kotlina, na severovýchode Kremnické vrchy, na východe Pliešovská kotlina, na juhovýchode Krupinská planina, na juhu a juhozápade Podunajská pahorkatina a na západe Pohronský Inovec a Vtáčnik.
Okresy: Banská Bystrica, Krupina, Levice, Zvolen, Žarnovica, Žiar nad Hronom.
Rozloha: 856km2.
Najvyšší bod: Sitno (1.009,2m).
Najnižší bod:
Geologická stavba: Sú naším najväčším sopečným pohorím, ktoré sa utváralo v mladších treťohorách. Je zaraďované k neovulkanitom. Ako celok tvorí pozostatky Štiavnického stratovulkánu (usudzuje sa, že bol najvyšší na území Slovenska a mohol dosahovať výšku až do 4km). Jeho vývoj súvisí s vývojom hlbokých a mohutných zlomových línií zemskej kôry na vnútornom okraji oblúka Západných Karpát. Je tu zastúpená celá škála sopečných hornín (andezity, ryolity, sopečné zlepence, brekcie, tufy, tufity, čadiče). V priestore medzi Banskou Hodrušou a Vyhňami sa zachovali i kryštalické horniny. V minulosti prešlo územie Štiavnických vrchov zložitým geologickým vývojom. Formovanie pohoria prebiehalo v suchozemskom aj podvodnom prostredí v období mladších treťohôr, pričom sa vystriedalo 6 fáz sopečnej činnosti s fázami bez nej. Územie je mimoriadne bohaté na výskyt minerálov (približne 140 druhov a odrôd) a drahokovných rúd, v minulosti intenzívne ťažených.
Reliéf: Počas fáz bez sopečnej činnosti dochádzalo k rozrušovaniu reliéfu, čo malo za následok celkové znižovanie nadmorských výšok a vytváranie plochého rovinatého a pahorkatinného reliéfu. Pôvodné sopečné formy sú už ale vonkajšími prírodnými silami dávno odstránené, takže dnes už nevidno kužele sopiek, prúdy lávy ani haldy popola. Zachovali sa tu iba sopečné horniny, ktoré niekde poklesli, alebo boli vyzdvihnuté do horských chrbtov. Štiavnické vrchy nemajú výrazne vyvinutý hlavný hrebeň. Dnes má pohorie pestrý, silne rozčlenený reliéf, kde sa striedajú rázsochy a chrbty s brázdami a dolinami. Pestrý geologický vývoj pohoria podmienil aj formovanie nerastných zdrojov. Rudy obsahujúce viaceré kovy sa ťažili v okolí Banskej Štiavnice a Hodruše-Hámrov. Povrchovo sa ťaží hlavne andezit, ryolit, kremenec, diytomity, tufy. Vyskytujú sa tu strieborné rudy. Ťažba surovín, od dôb keltských až po súčasnosť zanechala na krajine výrazné stopy. Zvyšky štôlní, šácht, pingy a haldy sa často sprírodnili, takže dnes sú súčasťou povrchových tvarov a sú rátané ku krásam tohto kraja. Predovšetkým to platí o dômyselnom systéme jazier, ktoré dnes patria medzi prírodné hodnoty tejto oblasti. Pohorie je vďaka banskej činnosti v minulosti pomerne dobre osídlené.
Lesné porasty: Značné plochy sú odlesnené, pokryté trvalými trávnatými porastmi a oráčinami. Lesy sa v dôsledku baníckej činnosti značne zmenili. Pôvodne prevažovali dubové, hrabové a bukové lesy. Tie sa zachovali len v nižších polohách, vyššie prevláda smrek, miestami sa vyskytuje jedľa a borovica.
Vodstvo:
Rastlinstvo: V pohorí sa stretávajú teplomilné a horské karpatské druhy rastlín a živočíchov.
Živočíšstvo:
Klimatické pomery: Pohorie patrí do mierne teplej a chladnej klimatickej oblasti.
Delenie: Štiavnické vrchy sa delia na 4 geomorfologické podcelky: Sitnianska vrchovina, Skalka, Hodrušská hornatina a Kozmálovské vŕšky.