Verejný a kultúrny pracovník, učiteľ, publicista, prekladateľ, básnik, štátny úradník, evanjelický farár. Narodil sa 22.9.1814 v obci Sobotište, zomrel 22.6.1899 v Domaniži. Otec Pavol Bórik (1777-1848), evanjelický farár. Mal 2 súrodencov: brat Karol, sestra Johana, vydatá Hrebendová. Základnéškoly navštevoval v Senici, Vrbovciach a v Horných Salibách. V rokoch 1828-1838 študoval teológiu a filozofiu na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej. V rokoch 1838-1839 študoval teológiu vo Viedni. Od roku 1840 učil v Pukanci, od roku 1847 bol farárom vo Vrbovciach, v rokoch 1848-1849 pôsobil ako tajomník a pokladník SNR, v rokoch 1850-1854 c.k. komisár v Myjave, po roku 1867 pracoval ako železničný úradník v Trnave a Salzburgu. Napokon žil v Domaniži u svojho syna Vladimíra, ktorý tam bol nadlesný u grófa Esterháziho a býval v horárni pod Zemianskou Závadou. Bol účastníkom Slovenského povstania v rokoch 1848-1849. Bol vyhlásený za pansláva a prenasledovaný. Preto začal písať pod pseudonymom Daniel Bořík a Danielo Jaroslavovic. Na jar roku 1848 bol uväznený v Ilave za spoluautorstvo petície proti maďarizácii, po troch mesiacoch sa mu podarilo utiecť do Viedne. Bol spoluorganizátor slovenských dobrovoľníkov, v rokoch 1848-1849 sa zúčastnil vojenských výprav na Slovensku. Zakladajúci člen Matice slovenskej a člen jej prvého výboru (tajomník). Autor prác z finančníctva a kupectva. V Pešťbudínskych vedomostiach uverejnil príspevky o potrebe vzdelávania a ekonomického rozvoja a o význame zbierok Matice slovenskej, v Sokole uverejnil stať o dejinách Smolenického hradu.
