Slovenský divadelný, filmový a televízny herec. Narodil sa 20.marca 1924 v Staškove, zomrel 12.marca 1998 v Bratislave. Otec Ľudovít Kroner. Pochádzal z dvanástich detí (narodil sa ako siedmy v poradí a ako prvý chlapec) železničiarskej rodiny, z ktorých sa niektorí tiež venovali hereckému umeniu (Ľudovít, Ján, Mária Hojerová). Manželka Terézia Hurbanová-Kronerová. Dcéra Zuzana Kronerová. Lásku k herectvu zdedil po otcovi a k hudbe po mame. Do školy začal chodiť v Staškove, od roku 1933 v Seredi, kam jeho otca preložili. V roku 1937 sa rodina presťahovala do Považskej Bystrice, v roku 1940 do Melčíc a Mošoviec a v roku 1941 do Brunoviec. V Trenčíne absolvoval meštiansku školu a odbornú školu kreslenia. Tu ho osud zavial do Katolíckeho krúžku ochotníckeho divadla, ktorý viedli rehoľníci (dominikáni). Začínal ako robotník v Trenčíne, po návrate z vojenčiny pracoval ako robotník, kreslič a neskôr vedúci dielne strojární v Považskej Bystrici (1945-1948). Popri práci sa venoval ochotníckemu divadlu. V Považskej Bystrici sa dostal do poloprofesionálneho Divadla pracujúcich (1947-1848). Začínal v Slovenskom komornom divadle v Martine (1948-1956). kde sa zoznámil so svojou manželkou. Počas pôsobenia v Martine stvárnil 40 divadelných postáv a natočil 5 televíznych filmov. Prvou divadelnou postavou bol doktor Balanzoni v Klamárovi. Od roku 1956 pôsobil v činohre SND v Bratislave až do roku 1984, keď odišiel do dôchodku. Jednou z jeho prvých postáv tu bola rola doktora Galéna (Biela nemoc, 1958) režiséra Jozefa Budského. Neskôr ho obsadzovali režiséri Tibor Rakovský, Karol L. Zachar, Peter Mikulík a Pavol Haspra. V roku 1984 z divadla odišiel na dôchodok. Za celé pôsobenie v divadle hral celkom v 101 divadelných hrách. Ďalšie nezabudnuteľné divadelné postavy sú Kubo (1945), Filip II., Tartuffe (1950), Profesor Poležajev (1952 – Štátna cena), Muž s puškou, Othello (1955), Jožko Púčik a jeho kariéra (1955), Meštiak šľachticom (1960), Optimistická tragédia, Svätá Jana, Dobrý človek zo Sečuanu, Veľká parochňa (1965), Sen noci svätojánskej, Najdúch, Smrť Tarelkina, Don Juan, Silvester, Živá mŕtvola, Kým kohút nezaspieva, Pohľad z mosta, Pokus o lietanie (1980), Podivné popoludnie Dr. Zvonka Burkeho, a iné. Účinkoval v mnohých televíznych filmoch, inscenáciách a seriáloch: Katka (1949), Akce B (1951), Pole neorané (1953), Drevená dedina (1954), Štvorylka (1955), Čert nespí (1956), Posledná bosorka (1957), Zemianska česť (1957), Statočný zlodej (1958), Šťastie príde v nedeľu (1958), Jerguš Lapin (1960), Pokorené rieky (1961), Polnočná omša (1962), Jánošík I-II (1962-1963), Obchod na korze (1965 – snímka získala ocenenie Oscar – 1966, Štátnu cenu Klementa Gottwalda – 1966, Cenu Trilobit – 1966, Pokladničnú modrú stuhu – 1966, Výročnú cenu Karel 65 časopisu Kino – 1966, Cenu za mužský herecký výkon na XVI.FFP – 1966, Zvláštne uznanie poroty na MFF v Cannes – 1966, Múzu pražských filmových divákov Melpomené – 1967), Kubo (1965), Živý bič (1966), Lidé z maringotek (1966), Muž, který stoupl v ceně (1967), Fidlikant na streche (1967 – na Novej scéne), Dialóg 20-40-60 (1968), Muž, ktorý klame (1968), Traja svedkovia (1968), Touha zvaná Anada (1969), Pán si neželal nič (1970), Rysavá jalovica (1970), Zajtra bude neskoro (1972), Prečo Adam Chvojka vicerichtár spáva doma (1972), Očovské pastorále (1973), Putovanie do San Jaga (1973), Végül (Nakoniec, 1973, Maďarsko – Cena maďarskej filmovej kritiky), Vymenená princezná (1973), Pacho, hybský zbojník (1975), Slovácko sa nesúdi (1975-1984), Sváko Ragan (1975), Stratená dolina (1976), Ruže a sneh, Vôňa remesla, Ženy v ofsidu, Teketória (Okolky, 1976, Maďarsko), Vianočné oblátky (1977), Nech žije deduško (1978), Két történet a félmúltból (Dva príbehy z nedávnej minulosti, poviedka Za tehlovou stenou 1979, Maďarsko), Mišo (1979), Kosenie Jastrabej lúky (1981), Megáll az idő (Čas sa zastaví, 1981, Maďarsko), Tegnap elött [Predvčerom, 1981, Maďarsko), Egymásra nézve (Iný pohľad, 1982, Maďarsko – cena v Cannes a Sao Paulo, Cena roka za najlepší herecký výkon v Maďarsku), Popolvár najväčší na svete (1982), Přeludy pouště (1982), Soľ nad zlato (1982), Tisícročná včela (1983), Neďaleko do neba (1987), Az utolsó kézirat (Posledný rukopis,1987, Maďarsko), Lovec senzací (1988), Vlakári (1988), Můj přítel d’Artagnan (1989), Ti, kojto si nebeto (Ty, ktorý si na nebesiach, 1989, Bulharsko), Árnyék a havon (Tieň na snehu, 1990, Maďarsko), Dědictví aneb Kurvahošigutntag (1992), Vášnivý bozk (1994), …ani smrt nebere! (1995), Albert, Albert (1995). Pôsobil v rozhlase (Križiaci, O dvanástich mesiačikoch), dabingu (nahovoril napríklad Louisa de Funèsa), nahovoril množstvo kreslených postavičiek (Maťko a Kubko, Kremienok a Chocholúšik) a množstvo gramofónových platní. O jeho živote a tvorbe nakrútil režisér Fero Fenič televízny film Trate Jozefa Kronera (1987). Medzi jeho záľuby patrili rybolov a hubárčenie. Je autorom kníh Herec na udici (1970), Herec nielen na udici (1974), S kamerou a s udicou (1979), Za krásou a rybami, Neobyčajný testament (1982) a knihy pre deti O rybke Beličke (1983), ktoré sám ilustroval. Boli o ňom vydané zborníky Osud tak chcel (1999, 2003) a Jozef Kroner (2003). V roku 1967 dostal titul zaslúžilý umelec, v roku 1976 Cenu sympatií časopisu Život, v roku 1978 titul národný umelec, v roku 2018 mu prezident Andrej Kiska udelil in memoriam Pribinov kríž I. triedy. Ocenenia za herecký výkon získal i na mnohých medzinárodných fórach. Bol držiteľom zvláštneho uznania z filmového festivalu v Cannes, Striebornej sirény zo Sorrenta, či Zlatej ruže zo Sofie. Americkí kritici ho radi prirovnávali k Charliemu Chaplinovi, pre jeho schopnosť zrozumiteľne rozprávať o tragikomickom osude obyčajného človeka. Od Americkej akadémie filmového umenia vtedy dostal najvyššie vyznamenanie, Modrú stuhu. Na základe hlasovania slovenských filmových novinárov v Ankete 2000 sa Jozef Kroner stal slovenským hercom 20. storočia.
