Pamätník je umiestnený v upravenom priestore. Na kamennom monolite je v hornej časti umiestnená vrtuľa z lietadla. Pod ňou je pamätná tabuľa. Na pamätnej tabuli je nápis: „V našej obci Lednické Rovne sa narodil dňa 10.januára 1918 podplukovník letectva In memoriam Anton Vanko, príslušník 312. československej stíhacej perute britského Kráľovského letectva vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939 In memoriam. Na pamiatku vojnového hrdinu – rodáka z Lednických Rovní, ktorý sa nebál cestou za svojim snom ukoristiť dňa 18.apríla 1943 na letisku v Trenčianskych Biskupiciach vojenské lietadlo slovenských Vzdušných zbraní a prežiť strastiplnú cestu cez Turecko a Orient až do Veľkej Británie, kde sa stal pilotom britského Kráľovského letectva. Zahynul dňa 8.decembra 1944 pri štarte na bojový let na letisku Bradwell Bay. Je pochovaný na vojenskom cintoríne Brookwood pri Londýne. Pamätník bol odhalený dňa 7.5.2018 pri príležitosti 100.výročia nedožitých narodenín“. Anton Vanko sa narodil v rodine sedliaka, mal ďalších osem súrodencov. Po ukončení základnej školy sa vyučil za sklára a pracoval doma v sklárňach v rodnej obci. Bol aktívnym skautom, vedel hrať aj na trúbke a klavíri, na krídlovke vo voľnom čase hrával aj na zábavách. Jeho najväčšou túžbou bolo stať sa letcom. Rodičia to najskôr považovali iba za chlapčenské výmysly. Jeho sen sa začal postupne napĺňať počas štúdia v škole leteckého dorastu v Prostějove. Po ukončení školy pôsobil na letisku v Piešťanoch a následne v Trenčianskych Biskupiciach. Začiatkom 2.svetovej vojny lietal ako kuriér medzi východným frontom a zázemím, on chcel ale priamo bojovať proti Nemcom. Relácie v rádiu Volá Londýn, v ktorých vyzdvihovali hrdinské činy letcov dobrovoľníkov ho presvedčili natoľko, že rozmýšľal, ako by sa dalo odletieť na Západ. Po prvý raz sa o útek do zahraničia zaujímal v máji 1939, keď sa s priateľmi informovali na francúzskom konzuláte v Bratislave, či by Francúzi zobrali slovenských letcov do vlastného letectva. Tam nepochodili. Nádejná príležitosť nastala, keď v leteckých opravovniach v Trenčianskych Biskupiciach začiatkom roka 1943 dávali technici dokopy Aviu B-71. Opravené lietadlo priam provokovalo predstavivosť mladých pilotov. S kolegami Františkom (Leom) Slezákom a Ľudovítom Pollákom začali spriadať plán odletu do Turecka a odtiaľ do Veľkej Británie. Pridal sa hlavný mechanik Jozef Koman a mechanik Ján Bžoch. Tí dokonale prezerali technicky vynovené dvojmotorové lietadlo a neustále ho vylepšovali a testovali. Odlet 4.apríla im nevyšiel. A tak si ďalší deň odletu pätica naplánovala na Kvetnú nedeľu 18.apríla 1943. V ten deň čatár Anton Vanko naštartoval motor „antky“ a ostatní naskákali do lietadla, nezastavil ich ani žandár, ktorý sa tam objavil. Slovenskí chlapci preleteli ponad Trenčiansky hrad, preleteli ponad Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko a keď v diaľke videli siluetu Istanbulu, začal im vynechávať jeden motor. Pôvodný plán pozrieť si mesto zvrchu a vyhľadať letisko museli zmeniť na núdzové pristátie v teréne pri Kestanelike asi 26km od Istanbulu. O tom, čo nasledovalo potom by sa dala napísať celá kniha. Ich cesta z Turecka do Anglicka im trvala dlhých šesť mesiacov. Koľko prekážok a útrap museli prekonať mladí slovenskí chlapci, len aby mohli bojovať proti Nemcom. V Turecku na vojenskej polícii nasledovali nekonečné výsluchy. Jozef Koman, ktorý vedel nemecky ich neustále ubezpečoval, že majú jediný cieľ dostať sa čo najskôr do zahraničného odboja vo Veľkej Británii. Veliteľ istanbulskej vojenskej posádky im nakoniec sľúbil pomoc, pridelil im tlmočníka a poslal ich do Ankary. Skupina sa na čas oddelila a neskôr zasa spojila. Nasledovala cesta loďou do Izmiru, väzenie v hygienicky neznesiteľných podmienkach a návrat do Istanbulu, cesta vlakom cez sýrsky Halab a Damašek do Jeruzalema. V Halabe sa ich cesta znovu zasekla a ako podozrivých ich zatvorili do utečeneckého karanténneho tábora. Tu Vanko, Slezák a Pollák dostali maláriu s vysokými teplotami. Keď sa vyliečili, podarilo sa im dostať z tábora a nasadnúť na vojenský vlak do Bejrútu a odtiaľ do Jaffy a Jeruzalema. V Jeruzaleme sa ich ujal československý konzulát v Palestíne, boli zaregistrovaní ako dobrovoľníci československej zahraničnej armády. Nasledoval ozdravovací pobyt, kúpanie v Mŕtvom mori a pobyt v Getsemanskej záhrade spojený s modlitbami. Odtiaľ si chlapci doniesli kamienky, ktoré potom nosili všade so sebou. Neskôr nasledovala cesta do Káhiry, opäť zajatecký tábor a výsluchy, krátke stretnutie s Komanom a Bžochom (ich loď bola bombardovaná a potopená nemeckými lietadlami, zachránil ich záchranný čln). Neskôr cesta loďou do Alžíra, niekoľkodňová plavba oceánom, až konečne pristáli v Liverpoole. Po pár dňoch oddychu konečne cestovali do Londýna. Štvrtok 14.oktόbra 1943 sa do pamäti Antona Vanka, Ľuda Polláka a Lea Slezáka zapísaný ako veľký deň. V ten deň dorazili vlakom do Londýna a boli ubytovaní v Czechoslovak home vo Westminsterskom obvode. O pár dní na to sa stretli s Dr. Clementisom a ďalšími predstaviteľmi československej vlády. Dr. Clementis rýchlo pochopil aký odvážny a zároveň senzačný skutok sa podaril skupine slovenských letcov útekom cez Turecko a Izrael do Veľkej Británie. Dňa 19.oktόbra 1943 pripravili tlačovú konferenciu s troma slovenskými pilotmi, kde boli prítomné desiatky žurnalistov zo Spojeného kráľovstva a zahraničia. Interview s Antonom Vankom, pilotom „antky“ publikovali v nedeľnom vydaní Reynolds News s jeho fotografiou na prvej strane. Novinári predostreli anglickým čitateľom myšlienku, koľko útrap a prekážok museli mladí Slováci prekonať len kvôli tomu, aby dostali príležitosť bojovať proti Nemcom. Angličanovi stačilo narukovať do britskej armády, ak sa tak ako dobrovoľník rozhodol urobiť. No mladí Slováci kvôli takejto možnosti museli prejsť takmer pol sveta. Trojica bola prijatá ministrom zahraničných vecí Janom Masarykom. Interview v Reynolds News s Antonom Vankom malo úžasnú odozvu medzi českými a slovenskými vojakmi, všade sa o tom hovorilo. Dokonca Antona Vanka vyhľadal Gejza Hološko, rodák z Lednických Rovní (brat výtvarníka Karola Hološku) a priateľ jeho brata Karola, ktorý žil v Argentíne a ktorý počas 2.svetovej vojny bojoval v britskej armáde ako veliteľ tanku. Jozef Koman a Ján Bžoch docestovali do Londýna o desať dní skôr. Všetci boli zaradení do preškolovacích stredísk po Anglicku. Je známe, že Leo Slezák lietal skúšobne na Hurricanoch a Jozef Koman bol preškolený na pilota-pozorovateľa a obsluhovača bombovnice. Anton Vanko sa dostal hneď na Spitfire. Od 57.britskej cvičnej operačnej jednotky (OTU) bol prevelený k 312. československej stíhacej peruti. Žiaľ 8.decembra 1944 zahynul ako pilot lietadla Spitfire v hodnosti rotmajstra pri zrážke lietadiel na letisku Bradwell Bay. Stalo sa tak za veľmi zlých poveternostných podmienok počas štartu operačného letu, ktorého cieľom bol ochranný sprievod zväzku bombardovacích Lancasterov nad vlakové nádražie v Duisburgu. Bol pochovaný na cintoríne v Brookwoode, neďaleko Londýna vo vojenskom oddelení RAF, hrob č. 20.D.12. V roku 1946 mu bol udelený Československý vojnový kríž In memoriam a v roku 1991 bol ministrom národnej obrany ČSFR povýšený do hodnosti podplukovníka In memoriam. V službách RAF bojovalo celkom 2.430 vojakov, vrátane príslušníkov leteckého personálu, 531 z nich zahynulo. Telá takmer tretiny z nich sa nikdy nenašli. Je známe, ako sa komunistický režim zachoval k príslušníkom RAF, ktorí prežili a vrátili sa domov. Čakalo ich prepustenie z armády, postih rodín, vypočúvanie, väznenie, perzekúcie. Mnohí sa vrátili späť do zahraničia. Našťastie po roku 1989 boli všetci rehabilitovaní. Anton Vanko pred spomínaným odletom zo Slovenska na jar 1943 priletel lietadlom nad Lednické Rovne. Zakrúžil lietadlom ponad rodný dom, smial sa a zhodil matke list na rozlúčku (s pribaleným kovovým šrόbom na zaťaženie), akoby tušil že sa vidia naposledy. Pamätník mal pôvodne stáť na mieste jeho rodného domu, ktorý stál na odbočke v lokalite Súhradka. Nachádza sa v strede obce Lednické Rovne pri kruhovom objazde pred budovou obecného úradu.
