Pôvodný vodný mlyn na mlynský kameň, ktorý patril manželom Jánovi a Anne Dujkovcom, musel ustúpiť výstavbe železnice Púchov-Horní Lideč a v roku 1929 ho zbúrali. Hneď na to začal ich syn Emil Dujka stavať mlyn nový, podstatne väčší a modernejšie vybavený. Bol dokončený v roku 1936 a bol poháňaný elektrickým pohonom, pričom elektrickú energiu vyrábali Francisciho vodné turbíny. Až do roku 1960 bola voda privádzaná mlynským náhonom z Bielej vody. Pod mlynom sa kanálom voda vracala späť do rieky. Po regulácii Bielej vody bol mlyn poháňaný už iba elektrickou energiou. Tento nový mlyn bol v tom čase technicky na veľmi vysokej úrovni. Mlyn tvorí masívna kamenná trojpodlažná budova, ktorá je spojená s obytnou časťou, v ktorej býval majiteľ s rodinou. Celkovú usadlosť dopĺňajú tradičné hospodárske stavby a sad. Vybavenie mlyna je dobre zachované. Stavba aj technológia mlyna sú pôvodné. Hlavnou výrobnou náplňou mlyna bolo mletie obilia a výroba pšeničnej, ražnej a jačmennej múky, krupice a krúp. Mlyn bol veľmi známy a obľúbený pre dobrú kvalitu múky. V mlyne sa mlelo pravidelne aj počas 2.svetovej vojny. V roku 1951 bol mlyn znárodnený. Následne prešiel do správy viacerých národných podnikov, ktoré prechádzali rôznymi organizačnými zmenami, avšak mlyn viedol i naďalej jeho pôvodný vlastník. Okrem múky sa v ňom vyrábali aj kŕmne zmesi pre JRD. Tým, že sa stal mlyn štátnym, úrady do neho nasťahovali rôznych nájomníkov (policajt, učitelia, zamestnanci družstva) a manželia Emil a Zuzana Dujkovci si začali stavať druhý dom, do ktorého sa presťahovali. Napriek tomu, že prišli o svoj majetok, nikdy sa nesťažovali. Vždy hľadali cestu, ako ísť ďalej a neriešili to, čo sa stalo a nedalo sa vrátiť. Vďaka vzťahu Emila Dujku k mlynárskemu remeslu ho nechali pracovať v mlyne aj naďalej. Hoci vedel, že mlyn mu už nepatrí, správal sa k nemu, ako keby bol jeho. Vedel v ňom odstrániť každú poruchu. Do mlyna sa manželia Dujkovci nasťahovali späť až po dvadsiatich rokoch. Opravili ho a žili v ňom. Mlyn fungoval s pôvodným majiteľom ako vedúcim mlyna až do jeho smrti v roku 1984. Od roku 1986 ho spravovala manželka Zuzana Dujková. V roku 1990 bol mlyn vrátený dedičom, dcéram Emila Dujku, a až do roku 2000 zabezpečoval výrobu múky. Od toho roku je mimo prevádzky. Súčasťou Dujkovho mlyna je aj remeselný dvor poskytujúci priestor k ukážkam tradičných remesiel ako pečenie chleba a pečiva, výrobu tradičnej keramiky či ručnú výrobu kobercov, košíkov a pod. Na fasáde mlyna je osadená pamätná tabuľa Emilovi Dujkovi. Mlyn stojí naľavo pod hlavnou cestou v severnej časti obce Dohňany.
