Prvá písomná zmienka o bojnických termách je v listine kráľa Kolomana z roku 1113, ktorá je uložená v zoborskom opátstve. Termálne pramene sa spomínajú ako fons fervidus /horúce žriedlo/. Už v tej dobe sa používali kúpele na liečenie. Dejiny mesta sú späté s teplými sírnatými prameňmi, ktoré boli známe už v 16.storočí. Alex Thurzo z Betlanoviec bol prvý pán hradu, ktorý v 1.polovici 16.storočia vybudoval kúpele. Prvá písomná zmienka o kúpeľoch Bojnice je z roku 1549. Autor Juraj Werhner ich opisuje ako vodné nádrže s rozličnou teplotou vody. Prestavbu kúpeľov realizoval Pavol Pálffy. Posledný hradný pán gróf Ján Pálffy na prelome 19. a 20.storočia uskutočnil rekonštrukciu zámku i kúpeľov. Rozvoj zaznamenali kúpele v 30.rokoch 20.storočia, kedy ich vlastnil Ján Baťa. Rozvoj mesta a kúpeľov bol hlavne po 2.svetovej vojne. Štatút kúpeľné mesto získali Bojnice v roku 1959. Základným prírodným liečivým zdrojom je termálna voda /uhličito-síranová, vápenato-horečnatá/, ktorá vyviera z 9 prameňov. Pramene vyvierajú z hĺbok 1200-1500m a dávajú denne 4 milióny litrov termálnej vody s teplotou od 25 do 47,7˚C. Termálne pramene nesúvisia s minulou sopečnou činnosťou. Ich teplota vzniká tak, že zrážková voda presakuje do hĺbky viac ako 100m, kde je vysoká teplota a vystupuje cez zlomy na povrch vo forme termálnych prameňov. Prameň má tvar kráterového jazierka, hlbokého 7m a priemeru 30m. Na dne je liečivé bahno z vyplavených ílovitých zemín premiešaných s vyzrážaným uhličitanom vápenatým. Vody ďalších prameňov obsahujú oxid uhličitý, ktorý rozpúšťa okolité horniny obsahujúce uhličitan vápenatý. Touto činnosťou minerálnych prameňov vznikli ložiská travertínov.
