Kultúra spadá do železnej doby do obdobia približne 700 p. n.l. – 400 p. n.l., konkrétne do starej železnej doby (halštatská doba). Pomenovaná je podľa nálezu rozsiahleho pohrebiska v rakúskom Hallstatte. Halštatská kultúra je pokračovaním stredodunajskej mohylovej kultúry. Rozlišuje sa na západohalštatský okruh a východohalštatský okruh (člení sa ďalej na juhovýchodohalštatský okruh a severovýchodohalštatský okruh, do ktorého patrí kalenderberská kultúra).
Súčasťou halštatskej kultúry na Slovensku je:
Kalenderberská kultúra. Kultúra spadá čiastočne do bronzovej doby, ale najmä do železnej doby do obdobia približne 730 p. n.l. – 550 p. n.l., konkrétne do neskorej bronzovej doby a starej železnej doby (halštatská doba). Vyskytovala sa iba na juhozápadnom Slovensku. Pomenovaná je podľa náleziska Kalenderberg v Dolnom Rakúsku. Typické čisto pre túto kultúru sú znaky ako mesiačikovité idoly (Bernolákovo), keramika s plastickou (tzv. kalenderberskou) výzdobou, keramika s plastickými antropomorfnými a zoomorfnými aplikáciami a najmä keramika s maľovanou a rytou figurálnou výzdobou. Ďalej je pre ňu príznačné nízke percentuálne zastúpenie kovových predmetov v hrobovej výbave, vrátane mohylových hrobov určených elite, ako aj zvláštne postavenie niektorých pochovaných žien v spoločenskej hierarchii. Zo všeobecných halštatských znakov treba spomenúť prevládanie žiarového pochovávania, pochovávanie aj pod mohylami s komorami, zrejme určenými pre elitu – náčelníkov/kniežatá (Dunajská Lužná-Nové Košariská), vznik veľkých hradísk ako sídiel náčelníkov/kniežat (Molpír). Pre kultúru je charakteristický intenzívny diaľkový obchod (južné importy, keramické napodobeniny etruských a gréckych bronzových výrobkov). Počas tejto kultúry došlo k hospodárskemu rozmachu a znova sa zvýšila hustota obyvateľstva. Spoločenské rozvrstvenie pokračovalo. Vyčleňovali sa náčelníci/kniežatá, ktorí akumulovali bohatstvo a moc. To sa prejavilo na sídlach a pohrebiskách. Obyčajný ľud býval v nížinných remeselnícko-poľnohospodárskych sídliskách v pravouhlých zemniciach a polozemniciach (Bratislava-Staré Mesto, Bratislava-Vajnory, Ivanka pri Dunaji, Chorvátsky Grob) a pochovávaní boli v plochých žiarových pohrebiskách (Janíky), hoci sa miestami našli aj malé mohylky (Chorvátsky Grob, Bernolákovo). Kniežatá, kováči a obchodníci bývali vo výšinných osadách (Molpír, Bratislava-hradný vrch, Bratislava-Devín) a pochovávaní boli pod mohylami (Dunajská Lužná-Nové Košariská, Janíky, Réca). Hradisko Molpír bolo z týchto kniežacích sídiel zďaleka najdôležitejšie (12 ha, tri nádvoria), evidentne ovládalo široké okolie. Bratislava a jej zázemie tvorila vtedy samostatnú hospodársko-spoločenskú jednotku, tzv. sídliskovú komoru halštatskej doby. Do mohýl pochovávali zosnulého spolu s príbuznými či podriadenými (nie je známe či na tento účel zomierali dobrovoľne, alebo ich násilne zabili). Do hrobov vkladali „účelovú“ keramiku (keramika zobrazujúca pohrebné hry, tkanie a pod., nádoby s „prilepenými“ plastickými ľudskými končatinami, býčími hlavami, keramickými reťazami a podobne, nádoby v tvare vodných vtákov), do ženských aj mesiačikovité idoly. Okrem toho sú pre túto kultúru príznačné malé mužské – jazdecké bronzové figúrky (Podhradie, Nitra, Veľké Lovce, Želiezovce, Liptovský Ján), možno používané ako amulety.
Skupina Hurbanovo-Középrépáspuszta. Kultúra spadá do železnej doby do obdobia približne 700 p. n.l. – 400 p. n.l., konkrétne do starej železnej doby (halštatská doba). Vyskytovala sa na juhozápadnom Slovensku, medzi Váhom a Hronom. Pohrebiská sa našli v Hurbanove, Malej nad Hronom a Bajčom. V keramike a kovovom inventári mala predskýtske prvky a pochovávanie bolo v malých mohylách a plochých pohrebiskách odlišných od kalendeberskej kultúry. Vznikla z okruhu stredodunajských popolnicových polí (neskoré obdobie, tzv. chotínska skupina).