Národná kultúrna pamiatka Kaštieľ s areálom vyhlásená v roku 1963. Tvoria ju viaceré pamiatkové objekty:
Kaštieľ. Klasicistická stavba postavená približne v rokoch 1836-1840. Postavil ho gróf Karol Piaček pre svoju dcéru Sidóniu. Postavený bol na vyvýšenom priestranstve a postupne bol k nemu vybudovaný park. Celý komplex tvorí malé hospodárstvo strednej šľachty, ktorej hlavným zdrojom obživy bolo hospodárenie. Spojenie hospodárskeho krídla s objektom kaštieľa, ako i umiestnenie koniarne v bezprostrednej blízkosti je znakom prevahy a dominantného postavenia hospodárskej činnosti v živote majiteľov. Budova hospodárskeho krídla a koniarne bola postavená skôr. Gróf Karol Piaček zomrel v roku 1857 bez mužského potomka a vydajom jedinej dcéry Sidónie za grófa Alexandra Vilibalda Šipekyho (1822-1866) v roku 1850, sa kaštieľ stal ich rodinným sídlom. Od tých čias sa pre kaštieľ vžilo pomenovanie šipekyovský. Sidónia Šipekyová prežila v kaštieli väčšinu svojho života, vychovala tu dve dcéry a dvoch synov a po smrti manžela sama riadila hospodárstvo na statku i v kaštieli. V roku 1874 sa druhýkrát vydala za grófa Alfonza Eduarda Beckersa z Westerstettenu (1842-1894). Po jeho smrti bola nútená z finančných dôvodov dať statok do prenájmu a neskôr ho odpredať Henrichovi Kohnovi a Jakubovi Weiszovi. V kaštieli bývala i naďalej. Po vzniku 1.ČSR sa majetok rodiny Šipekyovcov dostal do vlastníctva Fridricha Löwenbeina a Dr. Emila Löwenbeina z Trenčína, ktorí vdovu Šipeky-Beckersovú nechali v kaštieli dožiť. Po jej smrti sa o kaštieľ starala pravdepodobne jej vnučka Alžbeta Šipekyová, dcéra syna Alexandra, ktorá v kaštieli tiež bývala ako nájomníčka. Vtedy už bol kaštieľ pamiatkovo chránený. V roku 1930 bola kaštieľ opravený, najmä vonkajšie fasády vstupnej časti. Po roku 1939 sa kaštieľ ako židovský majetok dostal pod štátnu správu. V roku 1941 štát pridelil objekty Robotníckej sociálnej poisťovni, ktorá sa usilovala o zrušenie pamiatkovej ochrany a jeho prevzatie bez nájomníkov. Tým skončilo obdobie súkromného používania objektu stále ešte pôvodnými majiteľmi a ich dedičmi na bývanie s relatívne dobre zachovaným pôvodným zariadením interiérov a začalo sa využívanie kaštieľa na verejné účely. Po roku 1945 tu bola Poľnohospodárska učňovská škola s internátom. Kaštieľ sa dočkal stavebných úprav a obnovy fasády v rokoch 1959-1960. Po odchode učňovskej školy v roku 1966 tu v 80.rokoch 20.storočia začal prevádzku Park hotel Klobušice. Od 90.rokov 20.storočia kaštieľ patril mestu Ilava, ktoré ho prenajímalo na prevádzku reštaurácie a erotického salónu. V jednom krídle sídlilo od 9.5.1990 Múzeum obchodu. Dôvodom otvorenia Múzea obchodu bolo to, že v týchto miestach s rodinou žil Gabriel Baroš, zviazaný s rodinou Šipekyovcov a istý čas minister obchodu uhorskej vlády. Múzeum obchodu sa v roku 2005 presťahovalo do Bratislavy, mestskej časti Podunajské Biskupice. Fungoval tu i motel Kamión. V roku 2006 mesto Ilava kaštieľ predalo za 9.000.000,- Sk a dnes je v súkromných rukách. Majiteľ tu prevádzkuje reštauráciu a hotel. Konajú sa tu firemné akcie, svadby a v ponuke sú rôzne cateringové služby. V roku 2013 bol kaštieľ zreštaurovaný. Autor projektu kaštieľa nie je známy. Stavbu charakterizuje prehľadná dispozícia so vstupným vestibulom, ústrednou halou a prehľadne radenými miestnosťami. Tie boli zdobené tapetami. Steny vestibulu sú členené pilastrami, ktoré nesú rímsu korýtkovej klenby. Riešenie fasád je učebnicovým príkladom klasicizmu. Uplatňuje sa na nich charakteristický palladiovský motív po stranách vstupu, s oblúkom nad strednou osou, ktorej okenné polkruhové rámy majú priečelie radiálne radené, uplatňujúc tak v klasicizme veľmi obľúbený motív slnka. Stavbe dominujú dva portikusy. Východný protikus (smerom do parku) je hĺbkovo riešený a dominuje fasáde zo strany nádvoria. Ornamentika supraporty má podobu vavrínového venca. Jeho piliere ukončuje reliéf ležiacich levov, v štíte tympanonu boli osadené hodiny. Šírkovo komponovaný portikus na západnej fasáde s terasou a s výhľadom do doliny Váhu zase pôsobí podstatne intímnejším dojmom, zabezpečuje vizuálny kontakt s prírodou a okolím. V štíte jeho tympanonu je erb staviteľa a nápis odovzdávajúci tento kaštieľ jeho dcére. Okenné otvory západnej fasády pod portikusom sú v hornej časti vizuálne prepojené rovnou rímsou, evokujúc tak motív zaslepených arkád. Fasády vertikálne členia pilastre s horizontálnou bosážou, okná boli zdvojené, osadené v líci fasády. Interiér kaštieľa bol chudobný na štukové tvaroslovné prvky, steny, opäť podľa módnych zvykov klasicizmu, boli pokryté tapetami, na podlahách boli drevené parkety rôznych tvarov. Zachovali sa niektoré pôvodné výplne dverí a historický interiér. Celá stavba je jednopodlažná s podpivničením, pôdorysom v tvare L a dvojtraktovou dispozíciou. K hlavnej budove je pod uhlom pristavané bočné krídlo, s ktorým je súbežne riešená ďalšia samostatne stojaca hospodárska budova. Kaštieľ stojí na západnom okraji parku v Ilave, v miestnej časti Klobušice v severnej časti obce.
Park. Park pri kaštieli.
