Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Filiálny rímskokatolícky Kostol svätého Gála, opáta. Pôvodný ranogotický kostol bol postavený koncom 13.storočia. Bola to neveľká stavba s takmer štvorcovým pôdorysom lode, predstavanou vežou v strede západného priečelia, emporou a zrejme polkruhovou apsidou. Dokladá to geofyzikálny prieskum. V súpise pápežských desiatkov z rokov 1332-1335 sa spomína patrocínium svätého Juraja. Z pôvodnej ranogotickej stavby sa zachovala hmota celej veže a obvodové murivo lode, ktoré sú vymurované z lomového kameňa. Štvorpodlažná veža bola už pôvodne výškovo členená na rozšírenú soklovú časť so vstupom v úrovni prízemia a zvyšnú užšiu časť, ktorú na treťom a štvrtom podlaží členili združené hrotité okná. Okná sa najlepšie zachovali na treťom podlaží. Cez prízemie veže sa dodnes zachovaným hrotitým kamenným portálom vstupovalo do lode. Loď mala vonkajšie rozmery 8,7×8,9m a hrúbka múrov bola až 86cm. Nárožia lode boli podobne ako na veži vyskladané z opracovaných pieskovcových kvádrov, ktoré prekrýval vápenný náter kryjúci tiež vonkajšiu omietku. Interiér lode z južnej strany presvetlovali dve okná, ktoré sa síce nezachovali, ale ich polohu vidno podľa ich neskorších zamuroviek. Samotná loď bola sprístupnená aj ďalším vstupom pod ľavým oknom južnej fasády, ktorý bol tiež neskôr zamurovaný. Pôvodne bol lemovaný kamenným portálom a dodnes sa z neho zachovali len zvyšky prahu. Interiér lode bol na západe s najväčšou pravdepodobnosťou zakončený tzv. panskou emporou, teda vyvýšeným miestom na stĺpikoch, slúžiacim počas bohoslužieb pre rodinu zemepána. Naznačuje to nielen existencia druhého vstupu do lode určeného zemepánovi a jeho asymetrická poloha ústiaca priamo pod emporu, ale aj existencia ďalšie ho portálu vedúceho z lode do druhého podlažia veže. Portál je situovaný vo výške 3,4m nad podlahou lode a mohol byť preto prístupný práve z panskej empory. Podoba empory je zatiaľ neznáma. Je možné, že ju tvorila iba drevená trámová konštrukcia, z akej bol skonštruovaný aj pôvodný strop lode. Prieskum tiež preukázal, že už v stredoveku boli steny interiéru vyzdobené nástennými maľbami. Tvar svätyne pôvodného ranogotického kostola a spôsob jej zastropenia je tiež zatiaľ neznámy, pretože svätyňa bola počas neskorších prestavieb zbúraná. Podľa všetkého ešte v roku 1780 stála a na základe údajov z vtedajšej kanonickej vizitácie bola zaklenutá. Na východnej stene veže sa zachoval otlačok gotickej strechy lode. Z toho vyplýva, že pôvodná strecha bola strmšia, ale jej hrebeň bol asi o 1,3m nižšie, takže aj obvodové múry lode museli byť nižšie približne o túto výšku. Veža kostola mohla v ohrození slúžiť ako útočisko pre obyvateľov. Dokladá to vybavenie portálu z lode do druhého podlažia, ktorý bol iba 51cm široký a zachoval si lôžko pre výsuvnú drevenú závoru, ktorou bolo možné z veže prístup zatarasiť. Jednotlivé podlažia veže boli rovnako ako dnes oddelené trámovými stropmi a prepojené drevenými rebríkmi. Svoj pôvodný ranogotický vzhľad si kostol zachoval až do roku 1780. Podľa kanonickej vizitácie z tohto roku boli múry kostola z dobrého materiálu (vnútorná dĺžka bola približne 11m, šírka 6,5m a výška 5,5m). Strop v lodi bol ešte drevený a poškodený, zhotovený z trámov a dosiek. Svätyňa (presbytérium) bola zaklenutá a veža bola v zlom stave. Boli v nej dva zvony, pričom väčší vážil približne 75kg. Oltár bol v tom čase zasvätený nie svätému Gálovi, opátovi ale Najsvätejšej Trojici. Bol starobylým dielom s maľovaným portatilom, s ľanovou prikrývkou, štyrmi drevenými svietnikmi a tabernákulom, kde sa uchovával kalich. Drevená kazateľnica bola v zlom stave. Uvádza sa aj drevený chór. Krstiteľnica v kostole nebola. Z výbavy sa spomína pozlátený kalich, dve kasule (čierna a farebná), dve alby, dva humerále, osem purifikatórií, dva korporále a dva náručníky. Následné prestavby viedli k rozšíreniu objektu a zamurovaniu stredovekých detailov. V roku 1780 sa pristúpilo k rozsiahlej neskorobarokovej prestavbe objektu, s cieľom zväčšiť jeho kapacitu. Apsida a východná stena lode boli zbúrané a loď bola predĺžená východným smerom o 5m. Zväčšená mala rozmery 12,2×7,2m. K nej potom od východu pristavali novú štvorcovú svätyňu s rozmermi 5,2x6m. Loď aj nová svätyňa boli samostatne zaklenuté pruskými klenbami, ktoré dosadali na klenbové pásy opierajúce sa o prístenné piliere. Približne v strede svätyne, bližšie k malému polkruhovému oknu na východnej stene, bol situovaný dodnes zachovaný murovaný oltárny stôl. Staré stredoveké okienka v lodi spolu so vstupom v južnej stene lode boli zamurované a loď sa presvetlila dvomi novými polkruhovými oknami v strede južnej i severnej steny. Združené hrotité okná na štvrtom podlaží veže boli prestavané na štvoruholníkové. Pri prestavbe boli taktiež zvýšené obvodové múry lode o 1,3m. Po tejto úprave získal kostol súčasnú podobu. Ďalšie úpravy prebehli v roku 1850. Zo severnej i južnej strany boli k svätyni pripojené nové priestory vymurované z tehlového muriva. Na tehlách je značka „S“. Severná prístavba zaklenutá pruskou klenbou tvorila sakristiu. Z jej juhozápadného kúta viedlo schodisko v hrúbke múru na kazateľnicu v lodi. Južná, podobne zaklenutá prístavba slúžila ako oratórium, teda lóža pre svetského alebo cirkevného hodnostára. Sprístupnená zvonku bola samostatným vchodom vo východnej stene a so svätyňou bola prepojená širokým otvorom, ktorý bol zrejme presklený alebo zamrežovaný. Menšie úpravy kostola prebehli v priebehu 19. a 20.storočia (1931). Počas nich bol postavený murovaný chór, zrušená kazateľnica a zamurovaný jej prístup zo sakristie, vybudovaná strecha veže s dekoratívnymi vikiermi a zhotovená nová výmaľba interiéru s biblickými motívmi. V rokoch 1934-1935 boli v Brne odliate tri zvony, ktoré nahradili staršie, zrekvirované počas 1.svetovej vojny. Ulial ich R. Manoušek. Posledné úpravy kostola sú z roku 1970 a po roku 2002. Dňa 22.februára 2009 sa konalo slávnostné vysvätenie obnoveného kostola. V súčasnosti je teda kostol neskorobaroková jednoloďová, jednovežová stavba s obdĺžnikovým pôdorysom a rovným záverom presbytéria. Veža je ukončená ihlanovou strechou. Kostol stojí v strede juhozápadnej časti obce Borčany pri hlavnej ceste.
