Nová Dubnica mala byť pôvodne iba sídliskom pre robotníkov pracujúcich v Závodoch ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom. Projekt vypracoval v roku 1951 umelecký ateliér architekta Jiřího Krohu v duchu socialistického realizmu (sorela). Na zelenej lúke vznikla jedinečná architektúra, ktorá dodnes tvorí originálnu tvár mesta. Architektúra mala byť vzorom plánovitého riešenia bytovej otázky a nebytových priestorov – ideálne fungujúceho mesta zasadeného do prírodného reliéfu. Centrum tvorí námestie s obytnými domami a podlubiami, pod ktorými sa sústreďujú obchody. Stoja okolo zelene v strede námestia. Štyri skupiny budov s vnútornými dvormi sa rozvetvujú do tvaru hviezdice. Prízemie s obchodmi lemuje stĺporadie. Oproti sebe vo vrchnej časti kolmo na námestie stoja dve vysoké budovy s vežičkami. Na domoch sa nachádza sgrafitová výzdoba a keramické mozaiky. Zvyšok mesta ateliér navrhol ako výstavbu obytných domov vo forme menších námestí a sadov. Špeciálne bola projektovaná oddychová, obytná, pracovná a nákupná zóna. Projekt sa ale podarilo zrealizovať približne iba z jednej tretiny. Nové časti nenadväzujú svojím riešením na Krohov projekt. Ide už len o typickú panelákovú výstavbu. Do mesta sa vstupuje zboku, pretože podľa návrhu mal byť vstup riešený novou hlavnou cestou od Dubnice nad Váhom ústiacou na Mierové námestie, ktorá ale nebola postavená. Veľa z toho, čo Jiří Kroha naplánoval, sa nestihlo uskutočniť. Napríklad do širokej škály vybavenosti mesta mali patriť aj kúpele na mieste súčasného „čínskeho múru“, amfiteáter v teréne vrchu Dubovec (342,3m), gravitačný vodojem a vyhliadková reštaurácia na hrebeni vrchu Dubovec (342,3m), nemocnica (v blízkosti neuskutočnenej komunikácie do Trenčianskych Teplíc), majestátna divadelná budova na mieste súčasného kina Panorex a dokonca aj tri kostoly a synagóga. S vlastnou výstavbou sa začalo v roku 1952. V roku 1953 sa sem nasťahovali prví obyvatelia. Všetky obytné domy boli postavené v rokoch 1957-1961. Autormi sú S. Ábel a R. Moško.
