Kultúra je nazvaná podľa náleziska Lengyel v západnom Maďarsku. Spadá do obdobia približne 4.700 p. n.l. – 4.000 p. n.l., teda do obdobia mladej kamennej doby (neolit), konkrétne do mladého neolitu a do medenej doby (eneolit). Vyskytovala sa v západnom Maďarsku a na juhozápadnom Slovensku, ako aj na priľahlých územiach Moravy, Rakúska, Slovinska a Chorvátska. Zásahy badať až v Čechách, v Bavorsku a v južnom Poľsku. Kultúra skončila až v medenej dobe (eneolit). Zo severu stredného Slovenska, vrátane Spiša, z tohto obdobia nie sú zatiaľ vôbec žiadne archeologické nálezy. Kultúra priamo súvisí so želiezovskou skupinou, ktorej posledná krátka fáza sa preto nazýva aj prelengyel. Hoci kultúra vznikla z kultúry so západnou lineárnou keramikou, mnohé prvky ju spájajú s juhovýchodnou Európou (maľovaná keramika, medené ozdoby, kultové predmety, opevnené sídliská a pod.). Prechod medzi kultúrou so západnou lineárnou keramikou a lengyelskou kultúrou predstavuje kultúra Sopot-Bicske a sopotská kultúra, ktorá sa niekedy považuje aj za súčasť lengyelskej kultúry.
Lengyelská kultúra sa na juhozápadnom Slovensku delí na päť fáz:
Lengyel I. Spadá do obdobia mladej kamennej doby (neolit). V tejto fáze nesmierne narástol rozsah sídlisk. Väčšie sídliská obsahovali okolo 50 domov. Sídliská sa delili na centrálne (boli veľkosťou porovnateľné s menšími stredovekými mestami, spravidla mali podobu rondelu, napríklad Svodín, Bučany, Žlkovce, Borová-Ružindol a Nitriansky Hrádok, ich výstavba svedčí o dobre organizovanej spoločnosti vyspelej hospodárskej aj kultúrnej úrovne), strategické (napríklad Devínska Kobyla), veľké dediny s dlhými domami pozdĺž potoka (napríklad Budmerice, Šenkvice) a malé usadlosti s jedným domom. Stavali sa dvojpriestorové domy kolovej konštrukcie. Hroby skrčencov v priestore sídlisk obsahovali keramiku, kamenné a kostené nástroje a ozdoby z mušlí. Antropomorfné a zoomorfné nádoby, plastiky a hlinené modely domov súvisia s kultom plodnosti a úrodnosti. Centrálne sídliská (rondely) neskôr náhle násilným spôsobom zanikli a nasledovalo obdobie, kedy sa osídlenie rozšírilo v podobe menších osád na viacero miest, často dovtedy neosídlených. Fáza Lengyel I má keramiku bohato maľovanú čiernou a žltou farbou a zoomorfné aj antropomorfné plastiky (napr. soška sediaceho ženského idolu, tzv. Magna Mater z Nitrianskeho Hrádku). Na východnom Slovensku sa na začiatku tohto obdobia zo západu šírila lengyelská kultúra a z juhovýchodu potiská kultúra. Medzi fázami Lengyel I a Lengyel II sa uvádza ešte fáza Santovka.
Lengyel II. Spadá do obdobia mladej kamennej doby (neolit). Z tejto fázy sa zachovalo len málo lokalít (napríklad opevnená osada v Žlkovciach s náznakom vežovitej stavby uprostred), jej keramika má biele maľovanie, ale vyskytuje sa aj červené a hnedé maľovanie. Sem sa zaraďuje aj skupina Pečeňady.
Moravany nad Váhom. V tejto fáze sa posledný raz objavuje antropomorfná plastika a slabšie opracovaná, hrubšia keramika vždy bielo maľovaná bez ornamentu.
Lengyel III (klasický lengyel). Spadá do obdobia mladej kamennej doby (neolit). Radí sa sem skupina Brodzany. V tejto skupine sa vytratila maľovaná keramika aj figurálna plastika, zmenil sa sortiment nádob a začali sa používať masívne medené nástroje (sekery, sekeromlaty, dláta). Náleziská tejto skupiny sa sústreďujú na západnom Slovensku na okraji Podunajskej pahorkatiny. Budovali sa lichobežníkovité domy. Prvýkrát sa vyskytli medené nástroje. Pohrebiská nie sú známe, zistené sú iba osamotené kostrové hroby na sídliskách. V širokom okolí Bratislavy možno badať vplyvy zo západu a juhu (kultúra jodanow, okruh Bisamberg-Oberpulendorf-Balaton-Lasijna). Znova sa osídľujú jaskyne (Čertova pec, Bojnice, Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši, Dúpna diera pri Slatinke nad Bebravou, Liskovská jaskyňa pri Ružomberku).
Lengyel IV (epilengyel). Spadá do obdobia medenej doby (eneolit). Začína v období 4.400 p. n.l. a považuje sa za hranicu medzi mladou kamennou dobou (neolit) a medenou dobou (eneolit). Sídliská sa rozšírili po celom západnom Slovensku, stále sa však sústreďujú v Podunajskej pahorkatine, a budovali sa veľké osady s veľkými kolovými dvojpriestorovými domami (napr. lokality Jelšovce, Branč). Nálezy hrobov so skrčencami v malých skupinách s keramikou, kamennými a kostenými nástrojmi, mramorovými perlami z opaskov, šperkami z morských mušlí, ojedinele aj z medi. Typická je hrubá keramika sivej a hnedej farby bez výzdoby. Posun sídiel do pahorkatinných oblastí súvisel asi so suchým podnebím v nížinách a vo fáze IV aj s prvou prospekciou kovov. V tomto období bolo severné a stredné Slovensko neosídlené. V širokom okolí Bratislavy možno badať vplyvy zo západu a juhu (kultúra jodanow, okruh Bisamberg-Oberpulendorf-Balaton-Lassigna). Znova sa osídľujú jaskyne (Čertova pec, Bojnice, Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši, Dúpna diera pri Slatinke nad Bebravou, Liskovská jaskyňa pri Ružomberku). Radí sa sem ludanická skupina a skupina Brodzany. Patrí sem skupina Bajč-Retz(kultúra s brázdeným vpichom) z medenej doby (eneolit) z obdobia 4.000 p. n.l. – 3.400 p. n.l., teda z obdobia starej medenej doby (starý eneolit) a strednej medenej doby (stredný eneolit), ktorá vystriedala vlastnú lengyelskú kultúru. Nazvaná je podľa slovenskej lokality Bajč a obce Retz v Rakúsku. Rozšírená bola na juhozápadnom Slovensku. Skupina je charakteristická vplyvmi zo severu (kultúra s lievikovitými pohármi) a z juhu (skupina Balaton-Lasinja) a rozvojom metalurgie. Známa je keramikou s typickou výzdobou tzv. brázdeným vpichom, pôvodne inkrustovanou bielou farbou a odtlačkami šnúry (nález Čataj).