Významný politik, predstaviteľ Pražskej jari 1968. Narodil sa 27.11.1921 v Uhrovci, zomrel 7.11.1992 v Prahe. Otec Štefan a matka Pavlína sa pred jeho narodením vrátili z Ameriky, kde vycestovali za prácou. Obaja rodičia boli členmi spolku Interhelpo (združenie malo za cieľ budovať socializmus v ZSSR). Mladá rodina tak na čele s otcom, vyučeným stolárom a presvedčeným komunistom, v roku 1925 odišla do Sovietskeho zväzu. V začiatkoch prebývali v kirgizskom meste Biškek a neskôr v rokoch 1933-1938 v meste Nižnij Novgorod. Tu absolvoval strednú školu. Tesne pred 2.svetovou vojnou sa rodina v roku 1938 vrátila späť na Slovensko, kde sa Dubček v roku 1939 pripojil k činnostiam súvisiacim s vtedy ilegálnou Komunistickou stranou Slovenska. Mladému Alexandrovi sa podarilo vyučiť za strojného zámočníka a istý čas zostal pri remesle v Dubnici nad Váhom. Ovplyvnený rodinným postojom k ideám socializmu vstúpil v auguste roku 1944 spolu so svojím bratom Júliusom do Slovenského národného povstania, kde bol dvakrát ranený a prišiel o brata. Po skončení 2.svetovej vojny sa oženil a s manželkou Annou žili v Trenčíne. Narodili sa im traja synovia: Pavol, Peter a Milan. Pracoval ako robotník vo fabrike na výrobu droždia v Trenčíne. Zakrátko však svoju kariéru nasmeroval opäť do politiky, kde od roku 1949 zastával niekoľko pozícii v oblastných a neskôr krajských štruktúrach komunistickej strany. Študoval na vysokej škole politickej. Jeho politická kariéra sa začala v Trenčíne. V roku 1951 tam bol vedúcim tajomníkom Okresného výboru KSS a v roku 1953 bol vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. V roku 1955 odišiel študovať do Sovietskeho zväzu politické vedy. Po návrate v roku 1958 sa politicky angažoval už aj v Bratislave. Kariérny postup zanieteného straníka nenechal na seba dlho čakať. V roku 1963 obsadil významnú pozíciu prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Prekvapivo začal realizovať politiku dôslednejšieho riešenia hospodárskych, politických a národnostných problémov, čím sa dostal do konfliktu s Antonínom Novotným (prvý tajomník ÚV KSČ). V januári 1968 sa namiesto neho stal prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Jeho funkčné obdobie sa nieslo v uvoľnenejšej atmosfére a snahe k reformným zmenám v Komunistickej strane Československa. Pristúpil k viacerým reformám: odstránenie cenzúry, otvorenie hraníc so západom, ekonomická reforma, rehabilitácia obetí teroru z 50.rokov, vznik nekomunistických spolkov a federalizácia štátu. Obyvatelia to vítali s nadšením, ale prišla nevôľa zo strany Sovietskeho zväzu, ktorý bol odhodlaný zastaviť reformy za každú cenu. Udalosti z augusta toho istého roku zamiešali karty na celej politickej scéne. V noci z 20. na 21.augusta vstúpili vojská Varšavskej zmluvy na územie Československa s úmyslom obsadiť, okupovať a kontrolovať politické a ideologické smerovanie štátu. V tú istú noc bol Dubček odvezený a internovaný na horskú chatu na Ukrajine. Z jeho neskorších výpovedí zaznelo, že mal pocit, ako by mala nastať jeho posledná hodina. Neskôr bol spolu s prezidentom Ludvíkom Svobodom a ostatnými vplyvnými straníkmi, na základe masových protestov proti okupácii, násilne prevezený do Moskvy, kde boli nútení podvoliť sa jej diktátu. Podpísaním tzv. Moskovského protokolu sa liberalizácia a napredovanie krajiny zastavilo. Samotný Dubček bol nútený navzdory svojmu presvedčeniu prijímať opatrenia vedúce k potláčaniu demokracie a ľudských práv. Jeho postoj sa však nezhodoval s vtedajšou politickou garnitúrou, následkom čoho 17.apríla 1969 odišiel z funkcie. V nej ho nahradil Gustáv Husák, s ktorým nemali vrúcny vzťah. Dubček sa na niekoľko mesiacov stal predsedom Federálneho zhromaždenia a krátko na to veľvyslancom v Turecku. V júni 1970 bol však pozbavený všetkých funkcií a členstiev súvisiacich s jeho politickou činnosťou, upadol do nemilosti a stal sa terčom sledovania a špionáže od ŠTB. V decembri 1970 sa zamestnal na ponúknutom poste v podniku Západoslovenské štátne lesy ako mechanizátor, kde zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1981. Opätovne sa politicky začal angažovať v roku 1989. Stal sa predsedom Federálneho zhromaždenia a po návrhu Európskeho parlamentu sa stáva aj laureátom Sacharovovej ceny za slobodné myslenie. Spoločne s Václavom Havlom predstavuje symbol novo nastolenej demokratickej éry. Neskôr mal ambíciu stať sa prezidentom Československa, nenašiel však podporu u kľúčových aktérov novembrových udalostí, ktorí za prezidenta presadzovali Václava Havla. Začiatkom roku 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska, ktorá sa v júni toho roku dostala do parlamentu. Bol vážnym kandidátom na prezidenta budúcej Slovenskej republiky. Dňa 1.septembra 1992 smerovalo Dubčekovo služobné auto na rokovanie do Prahy. Na 88.kilometri neďaleko mesta Humpolec vozidlo havarovalo. Alexander Dubček bol s vážnymi zraneniami, ale pri vedomí, prevezený do pražskej nemocnice. Zdalo sa, že zranenia prekoná, ale 7.novembra 1992 náhle zomrel. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí.
