Kanonik, básnik, apologéta, autor prvej slovenskej národnej obrany. Narodený 6.1.1681 vo Vrbovom, zomrel 27.3.1735 v Dubnici nad Váhom. Študoval teológiu v Pázmáneu a v rokoch 1706-1708 na univerzite vo Viedni, v roku 1706 bol vysvätený za kňaza, v roku 1708 sa stal bakalárom. V rokoch 1709-1712 bol farárom v Jarku, v rokoch 1712-1717 v Košeci, v roku 1718 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a začal noviciát u jezuitov v Trenčíne, od roku 1719 až do svojej smrti bol farárom v Dubnici nad Váhom. V roku 1730 bol vymenovaný za cenzora tlačiarne v Púchove, od roku 1731 titulárny kanonik nitrianskej kapituly. V tejto funkcii sa zúčastňoval na súdnych pojednaniach Trenčianskej stolice. Znalec cirkevného a svetského práva, antickej vzdelanosti a literatúry. Autor niekoľkých latinských básní, z ktorých je známy náhrobný veršový nápis z roku 1725 na kamennom epitafe Štefana Dubnického. V roku 1729 zložil podľa vzoru Vergíliových Bukolík báseň Carmen nuptilae (Svadobná pieseň) na počesť druhého manželstva svojho patróna župana Jozefa Ilešháziho. Báseň sa zachovala v rukopise a v roku 1981 vyšla v slovenskom preklade pod názvom Ekloga. Jeho najvýznamnejším literárnym dielom je prvá národná obrana Slovákov Murices nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis scriptori sparsi, sive Apologia pro inclyto comitatu Trenchiniensi ejusdemque nominis civitate conscripta adversus calumnias, quibus Cervus et Agnus per summam injuriam ab eodem scriptore sunt onerati (Ostré námietky, namierené proti autorovi slovutného posledného snemovania bratislavského alebo obrana slávnej Trenčianskej stolice a mesta tohože mena) napísaná z poverenia trenčianskej šľachty, duchovenstva a meštianstva, ktorá bola polemickou odpoveďou na hanlivý spis trnavského profesora práv Michala Bencsika Novissima diaeta nobilissima principis, statuumque et ordinum inclyti regni Hungariae (Slávnostné posledné snemovanie za účasti panovníka a stavov slávneho uhorského kráľovstva) z roku 1722. Maginova práca vznikla už v roku 1723, ale tlačou vyšla v Púchove až v roku 1728. V obrane formou dialógu medzi domácim pánom Gnorimednopoliprostatom a jeho návštevníkmi Gnorimenom a Poliphilom v nej rozvinul myšlienky o starobylosti, význame a dávnych občianskych slobodách mesta Trenčín, o rozšírenosti slovanského jazyka a napokon o slávnej minulosti a autochtónnosti Slovanov a Slovákov v Uhorsku ako aj o cyrilometodskej tradícii. Oduševnene v nej propagoval teóriu pohostinnosti, podľa ktorej Slováci prijali Maďarov na svoje územie. Zdôrazňoval, že Slováci sú rovnoprávnym uhorským stavovským národom a majú také isté občianske práva ako Maďari. Odmietol stotožňovanie pojmu Uhor a Maďar. Slovákov jednoznačne začlenil do veľkého slovanského národa, do ktorého patria Česi, Poliaci a iní. Prvý poukázal na etnickú celistvosť slovenskej národnosti a vymedzil jej územie a hranice. Ostro sa postavil i proti prejavom národnostného šovinizmu, v úvahách vychádzal z obrany práv slovenskej šľachty, meštianstva a duchovenstva, ale dielo ako celok vyznieva ako celoslovenská obrana. Zachytil v nej vývinové tendencie národnostných pohybov a slovenského národného uvedomenia v barokovom období. Opieral sa o bibliu a vedeckú literatúru, čerpal najmä z prác českých historikov a kronikárov (J. Dubravius, V. Hájek z Libočan). Jej literárna hodnota spočíva v štylisticky sviežom podaní látky, v beletristickom zobrazovaní spestrenom satirickými pasážami, veršami, prísloviami a slovnými hrami. Táto národná obrana našla plodnú odozvu. Jeho teórie o autochtónnosti Slovákov širšie rozviedol v roku 1733 jezuita Samuel Timon v diele Imago antiquae Hungariae (Obraz dávneho Uhorska). Viaceré historické a biografické údaje z Maginovej práce prevzal Anton Bernolák do svojho spisu Dissertatio philologicocritica de literis Slavorum (Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách, Bratislava 1787). Celé state prebral Juraj Fándly do svojej práce Compendiata historia gentis Slavae (Krátke dejiny slovenského národa, Trnava 1793). Spomínaná literárna obrana svojou závažnosťou a slovenským i celoslovanským vyznaním zaujala významné miesto v procese formovania národného povedomia. Ovocím dôkladného štúdia klasických, humanistických a súvekých autorov bolo Maginovo latinské dielo Tractatus theologici et philosophici (Teologické a filozofické rozpravy). Práca ostala v rukopise, na konci 18.storočia sa pravdepodobne stratila. Kánonická vizitácia z roku 1766 ešte uvádzala tento rukopis v zozname farských kníh.
