Spisovateľ, prekladateľ, redaktor. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského disentu, signatár Charty 77, účastník Hnutia za občiansku slobodu. Narodil sa 14.3.1913 v Plevníku-Drienovom, zomrel 15.5.1989 v Bratislave. Pochádzal z roľníckej rodiny. Otec Jozef Tatarka-Greš, matka Žofia, rodená Časnochová. Manželka Viera, rodená Mešková. Mal 2 deti: dcéru Desanu, psychologičku (1946-) a syna Olega, redaktora. Ľudovú školu navštevoval v Plevníku a meštiansku školu v Bytči. Študoval na gymnáziu v Nitre a v Trenčíne, kde maturoval v roku 1934. Slovenčinu, češtinu a francúzštinu študoval v rokoch 1934-1938 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, v rokoch 1938-1939 na Sorbonne v Paríži. V rokoch 1939-1941 bol stredoškolským profesorom slovenčiny a francúzštiny na gymnáziu v Žiline a v rokoch 1941-1944 v Martine. V roku 1944 sa zúčastnil SNP, bol členom Okresného revolučného národného výboru v Martine, redigoval nástenné noviny Hlas ľudu v Banskej Bystrici. V rokoch 1944-1945 pôsobil ako partizán, v roku 1945 bol pracovníkom Povereníctva školstva a informácií v Košiciach a v Bratislave, v rokoch 1945-1948 redaktorom a vedúcim kultúrnej rubriky v Národnej obrode. V rokoch 1948-1949 sa venoval literárnej práci ako spisovateľ v zmluvnom pomere s Maticou slovenskou. V rokoch 1949-1951 bol tajomníkom, ústredným tajomníkom a tajomníkom pre začínajúcich autorov v slovenskej sekcii Zväzu československých spisovateľov. V rokoch 1951-1952 bol redaktorom Pravdy, neskôr redaktorom a šéfredaktorom výtvarnej redakcie v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, v rokoch 1963-1964 bol dramaturgom Československého štátneho filmu v Bratislave, od roku 1964 spisovateľom z povolania. V období Pražskej jari v roku 1968 bol dôsledným stúpencom demokratických premien, v roku 1969 bol krátko šéfredaktorom Literárneho života, po roku 1970 bol komunistickým režimom perzekvovaný. V rokoch 1970-1971 pracoval ako lesný robotník v lesnom závode, od roku 1971 invalidný dôchodca, trvalo žil v Bratislave, iba v rokoch 1976-1977 načas v Prahe. Od roku 1970 bol pod dohľadom ŠtB. Do slovenskej literatúry vstúpil v 30.rokoch, po nástupe totalitného režimu v 50.rokoch mal časté konflikty s predstaviteľmi komunistickej moci, v roku 1951 bol spolu s niekoľkými kolegami obvinený z buržoázneho nacionalizmu. Začiatkom 70.rokov v období tzv. normalizácie bol zastáncom nekonformných občianskych postojov (nesúhlas s okupáciou, podpísanie Charty 77) a stal sa nežiadúcim spisovateľom a zákazom publikovania bol vylúčený z literárneho života. Neprestal však tvoriť a jeho prózy vychádzali doma ako samizdaty, knižne iba v zahraničí (1984-1988). Disidentský údel niesol až do svojej smrti. Prvé prozaické práce (ovplyvnené tvorbou Martina Kukučína) uverejnil v roku 1933 ako študent v časopise Svojeť (Cesty, Záchvevy duše). Publikoval v Slovenských pohľadoch, Slovenskej reči a v iných periodikách. Diela: Neznáma tvár (1940), O duchovnú orientáciu v slovenskej beletrii (1940), zbierka noviel V úzkosti hľadania (1942, 1963), čítanky Dielo náukovej prózy (1942) a Ukážky z povojnovej novely slovenskej (1942), Panna Zázračnica (1944, scenár k filmu 1966), romány Farská republika (1948), Prvý a druhý úder (1950), scenár k filmu Priehrada (1950), Radostník (1954), Družné letá (1954), cestopis Človek na cestách (1957), kniha noviel Rozhovory bez konca (1959), Naša brigáda (1962), román Prútené kreslá (1963), panflet Démon súhlasu (knižne 1963), Proti démonom (1968), Sám proti noci (1984), Písačky (1984), V nečase (1986), Listy do večnosti (1988) , Navrávačky (1988).
