Slovenský maliar a grafik, popredný predstaviteľ moderného umenia 20.storočia a nadrealizmu na Slovensku. Narodil sa 26.októbra 1901 v Považskej Bystrici, zomrel 11.augusta 1978 v Bratislave. Narodil sa ako druhé dieťa v rodine Jakuba Weinera a Paulíny, rodenej Kohnovej. Mal dvoch súrodencov. Po základnej škole v Považskej Bystrici navštevoval školy v Žiline, Kremnici a Levoči, kde napokon zmaturoval. Už v tom období sa u mladého Imra prejavoval výnimočný výtvarný talent. V rokoch 1919-1922 študoval architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe a súčasne maliarstvo na Umelecko-priemyslovej škole v Prahe. Od roku 1922 navštevoval Akadémiu výtvarných umení v Düsseldorfe a od roku 1923 Akadémiu výtvarných umení v Berlíne. V roku 1924 odišiel do Paríža na École des Beaux-Arts, a krátko pôsobil na Academie de la Chaumiére. V roku 1924 sa vrátil na Slovensko a žil v Považskej Bystrici. V rokoch 1926-1927 absolvoval vojenskú službu, neskôr vystriedal rad rôznych zamestnaní. Bol napríklad kresličom, lyžiarskym trénerom i úradníkom. V roku 1930 absolvoval niekoľkomesačný pobyt v Paríži a v rokoch 1930-1932 cestoval po západnej Európe (absolvoval niekoľko študijných pobytov v Paríži, Berlíne a Dessau). V rokoch 1932-1939 pôsobil v Bratislave, kde počas tohto obdobia vytvoril obsiahly grafický drevorytinový cyklus s názvom Bratislava, neskôr pokračovanie s názvom Bratislava 1965. V roku 1936 usporiadal prvú nadrealistickú výstavu na Slovensku v Bratislave spolu s maliarom Františkom Malým. Okrem F. Malého (1936, 1937) mal spoločné výstavy aj s E. Gwerkom (1933). Bol členom Maďarskej vedeckej, literárnej a umeleckej spoločnosti v Československu (Masarykovej akadémie). V roku 1939 po jednej zo svojich výstav zostal v Paríži. V období medzi rokmi 1939-1950 žil vo Francúzsku, oženil sa tam a narodila sa mu jediná dcéra Elise. Počas 2.svetovej vojny sa aktívne zapojil do francúzskeho protifašistického odboja a v tom čase začal používať krycie meno Kráľ, pretože pomáhal ľudom k ilegálnemu úteku z krajiny falšovaním dokladov a pasov. Po roku 1945 pracoval ako pracovník a neskôr vedúci Československej informačnej kancelárie v Paríži. V roku 1947 dostal francúzske štátne vyznamenanie ako účastník odboja. Po skončení 2.svetovej vojny založil v Paríži Dom československej kultúry, v ktorom popri umeleckej práci aktívne pracoval do roku 1950. Z Paríža bol však v roku 1950 vyhostený a vrátil sa na Slovensko. V roku 1951 bol pri ilegálnom pokuse o prekročenie hraníc zatknutý a sedem mesiacov strávil vo väzení, kde namaľoval 45 obrazov v duchu socialistického realizmu. Až v roku 1959 sa stretol so svojou dcérou. Ich prvá cesta viedla do Považskej Bystrice. V rokoch 1951-1961 žil a pracoval striedavo v Prahe a v Považskej Bystrici. V roku 1961 sa natrvalo usadil v Bratislave, kde žil až do svojej smrti. Hrdo sa hlásil k rodnému mestu a jeho rodisko sa často objavuje aj v názvoch jeho obrazov: Považská Bystrica (1920), Peter Jilemnický (1936), Mariková (1936), Marikovská matka s dieťaťom, Besné (1936), Most cez Domanižanku, Hrad na Považí, Štiavnik, Lánska, Jelšové, Manín (1961), Záskalie (1959), Z Považskej (1976), Beluša, a podobne. Zachytával dedinský ľud, roľníkov, prírodu a zaujímavé miesta (diela Dievča, Matka, Žena, Sen pltníka). Ilustroval aj knihy rozprávok. Témou rozprávok pre dcéru Elise boli dobrodružstvá a príhody kocúra Mineta a jeho dievčenskej kamarátky Elise. Okrem rozprávok pre dcéru ilustroval napríklad aj knihu Naše dievča (1962) autorky Marty Gergelyovej. Aktívne sa venoval športu (horolezectvo), hral na husliach a bol aj literárne činný (písal kritiky, spomienky, autobiografiu). V roku 1947 vystavoval v New Yorku (USA), v rokoch 1947-1948 v Rouene (Francúzsko) a v roku 1949 v Rio de Janeiro (Brazília).
