Poloha: Ide o najmladšie pohorie nachádzajúce sa na juhu stredného Slovenska. Z juhu ju ohraničuje štátna hranica s Maďarskom, zo severu tvoria hranice Rimavská a Lučenská kotlina. Územie nezahŕňa pohorie ako celok, ale len časti jej podcelkov (Hajnáčska a Petrovská vrchovina a Fiľakovská brázda). Je súčasťou Matransko-slanskej oblasti. Chránená krajinná oblasť sa nachádza v okrese Lučenec, v katastri Fiľakova a obcí Belina, Čakanovce, Čamovce, Lipovany, Radzovce, Šiatorská Bukovinka a Šurice, a v okrese Rimavská Sobota, v katastri obcí Blhovce, Drňa, Dubno, Gemerské Dechtáre, Gemerský Jablonec, Gortva (lokalita Bizovo), Hajnáčka, Hodejov, Hodejovec, Hostice, Chrámec, Janice, Jestice, Nová Bašta, Petrovce, Stará Bašta, Tachty a Večelkov.
Rozloha: 16.771,2273ha.
Vyhlásenie: Chránená krajinná oblasť bola vyhlásená Vyhláškou 113/1989 z 10.10.1989 s účinnosťou od 1.12.1989. Rozprestierala sa vo vtedajších okresoch Lučenec a Rimavská Sobota. Súčasťou oblasti boli chránené prírodné výtvory Soví hrad nad obcou Šurice a Fiľakovský hradný vrch. Celková výmera bola 16.280ha, z toho 10.311ha tvoril lesný pôdny fond ( 9.827ha hospodárske lesy a 484ha ochranné lesy), 5.511ha poľnohospodársky pôdny fond (1.052ha orná pôda, 126ha vinohrady, 48ha záhrady, 32ha ovocné sady, 266ha lúky a 3.987ha pasienky), 94ha ostatné vodné plochy, 55ha zastavané plochy a nádvoria a 309ha ostatné plochy. Vyhláškou 433/2001 z 3.9.2001 účinnou od 1.1.2002 bola znovu vyhlásená (upravené hranice). Vyhláška 113/1989 bola zrušená.
Dôvod vyhlásenia:
Geologická stavba: Vulkanická činnosť dodnes zanechala na jej povrchu stopy po sopečnom reliéfe, ktorý sa strieda s pahorkatinným pieskovcovým reliéfom, ktorý nepostihla sopečná činnosť. Vývoj Cerovej vrchoviny sa datuje do obdobia pliocénu až pleistocénu, keď sa cez hlboké zlomy, ktoré vznikli v tylovej zóne vyvrásnenia Centrálnych Západných Karpát, dostáva na povrch čadičová láva. K formovaniu reliéfu do dnešnej podoby dochádza v dôsledku klenbovitého výzdvihu územia v starších štvrtohorách, ktorý bol sprevádzaný procesom intenzívneho zvetrávania. V súčasnosti je v Cerovej vrchovine vytvorený inverzný reliéf. Ďalšou formou, ktorá výrazne ovplyvňuje charakter krajiny, je vypreparovaná bazaltová výplň sopečných komínov a struskových kužeľov (Šomoška, Šurice, Hajnáčka, Ragáč). Na odlesnených svahoch sa silne prejavuje erózia pôdy. Nápadné sú i kopce predstavujúce zvyšky okrajov krátera (napríklad Fiľakovský hradný vrch). Ďalšie výrazné kužeľovité vrchy tvoria čadiče, ktoré utuhli v mohutných trhlinách a tvoria tzv. komínové žily. Tieto typické pozostatky sopečnej činnosti sa však nevzťahujú na celú oblasť Cerovej vrchoviny. Jej východná časť predstavuje vrchovinu, kde sa neprejavila sopečná činnosť a kde je vytvorený pieskovcový reliéf. Na stavbe tejto časti sa podieľajú pieskovce fiľakovského súvrstvia, ktoré majú morský pôvod a vytvárajú 200-300m hrubý pokrov. Úzke chrbátiky majú sklon až 40°. V menej odolných pieskovcoch je hladko modelovaný reliéf s plytkými dolinkami v záveroch. Jej súčasťou je Fiľakovský hradný vrch a prírodná pamiatka Lipovianske pieskovce.
Lesy a porasty: Teplý pieskovcový podklad vo východnej časti, ale aj čadičový a andezitový v strednej a západnej časti, nízka poloha, pomerne teplá klíma a oblasť chudobná na zrážky (600mm ročne) dáva všetky predpoklady pre výskyt teplomilných až suchomilných druhov rastlín. Najcharakteristickejšími lesnými typmi sú teplomilné dubiny, ceriny a dubo-hrabiny. Lesy vytvárajú pestrú mozaiku od lesostepných, rozvoľnených spoločenstiev na hrebienkových lokalitách, cez zapojené dubové lesy prevažne na južných, až po bučiny na severných expozíciách svahov. Zastúpené sú prvé tri lesné vegetačné stupne. Hlavnými drevinami sú dub cerový, buk lesný, dub zimný a hrab obyčajný. Pre dubiny je charakteristická pestrá prímes iných listnatých drevín a krovín. Jedným z vážnejších ohrození pre pôvodné lesné biotopy a celkovú biodiverzitu územia je expanzívne rozširovanie nepôvodného agáta bieleho.
Vodstvo:
Rastlinstvo: Cerová vrchovina je známa druhovou bohatosťou, uvádza sa až 1.250 druhov rastlín. Z ochranárskeho hľadiska medzi najcennejšie územia patria xerotermné stanovištia. Prirodzené skalné stepi, ako aj odlesnením vzniknuté trávnaté stepi sú bohatou zásobárňou chránených a vzácnych druhov rastlín. Odlišné existenčné podmienky poskytujú močiare a okolie vodných nádrží, najmä rozsiahle zárasty trsťa obyčajného, zárasty ostríc a pálky širokolistej. Z chránených druhov rastlín sa tu vyskytuje napríklad poniklec lúčny český, ktorý je znázornený aj v logu CHKO, poniklec veľkokvetý, hlaváčik jarný, ľan chlpatý hladkastý, kukučka vencová, vstavač obyčajný, vstavač, torjzubý, vstavač purpurový a kosatec nízky. Z krovín je to mechúrnik stromovitý.
Živočíšstvo: Rozmanitosť rastlinných spoločenstiev sa odráža aj vo veľkej druhovej diverzite zvierat. Z hľadiska zoogeografického členenia patrí územie do panónskeho pásma stepí, na ktoré sa viaže mnoho vzácnych druhov hmyzu a vtáctva. Otvorené vodné plochy vytvárajú vhodné životné podmienky rôznym druhom kačíc, potápok a bahniakov. Z viacerých vzácnych skupín bezstavovcov, vyskytujúcich sa v území, bolo dosiaľ zistených najmä mnoho ohrozených druhov chrobákov a motýľov. Zo stavovcov sa tu vyskytujú napríklad skokan rapotavý, jašterica zelená, hadiar krátkoprstý, včelárik zlatý a výrik lesný. Podzemné pseudokrasové priestory využívajú viaceré druhy netopierov. Z cicavcov je v lesoch rozšírený jeleň európsky, srnec hôrny, sviňa divá a líška obyčajná. Cerová vrchovina je známa aj svojimi paleontologickými nálezmi. Najznámejšou a najväčšou lokalitou je Kostná dolina. Je koncentrovaným náleziskom pliocénnych cicavcov.
Klimatické pomery:
Využitie územia: Osídlenie územia je datované až do neolitu. Pseudokrasové jaskyne využíval človek na úkryty, ťažšie dostupné bralá obývali ľudia už v dobe bronzovej. V 13.-14.storočí, po tatárskom vpáde sa objavujú prvé strážne hrady.