Poloha: Orograficky patrí do subprovincie Vnútorné Východné Karpaty, oblasť Vihorlatsko-gutínska, celok Vihorlatské vrchy (podcelok Vihorlat). Nachádza sa v okrese Humenné, v katastri VO Valaškovce, v okrese Michalovce, v katastri obcí Jovsa a Poruba pod Vihorlatom, v okrese Snina, v katastri Sniny a obcí Hrabová Roztoka, Kolonica, Ladomirov, Stakčín, Strihovce a Zemplínske Hámre, a v okrese Sobrance, v katastri obcí Hlivištia, Choňkovce, Podhoroď, Remetské Hámre, Ruská Bystrá a Vyšná Rybnica. Najvyšším vrchom je Vihorlat (1.075,5m), najnižšie miesto (156,0m) je v južnej časti územia na okraji lesa pri obci Jovsa.
Rozloha: 17.485,2428ha. Z toho je 603,0011ha poľnohospodárska pôda, 16.647,6962ha lesná pôdy, 30,4175ha vodných plôch, 0,7019ha zastavaných plôch a 203,4261ha ostatných plôch.
Vyhlásenie: Územie bolo za chránenú krajinnú oblasť vyhlásené Vyhláškou 9/1974 z 28.12.1973. Rozprestierala sa vo vtedajších okresoch Michalovce a Humenné. Mala výmeru 4.383,37ha a výmera ochranného pásma bola 25.350ha. Vyhláškou 111/1999 z 19.4.1999 s účinnosťou od 1.6.1999 bolo územie znovu vyhlásené za chránenú krajinnú oblasť (upravené jej hranice). Vyhláška 9/1974 bola zrušená.
Dôvod vyhlásenia: Zemepisná poloha Vihorlatu je v rámci Slovenska ojedinelá a zaujímavá, leží na rozhraní panónskej a karpatskej flóry. Vihorlat je typicky lesné územie, ktoré si v priebehu celého holocénu, najmä od nástupu bučín určujúcich podnes jeho vzhľad, zachovalo svoj prirodzený charakter. Lesy pokrývajú väčšinu územia. Zachovanie ich druhového bohatstva je preto jednou z hlavných úloh ochrany prírody. Jeho geografická poloha a osobitný geologický vývoj podmienili vznik takých prírodných zvláštností ako sú napríklad jazero Morské oko, Sninský kameň, vrchoviskové rašeliniská i spoločný výskyt rastlinných druhov karpatskej a panónskej flóry. Výbor pre svetové dedičstvo schválil 28.júna 2007 v meste Christchurch na Novom Zélande zápis slovenských a ukrajinských karpatských bukových pralesov do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Rozsiahly komplex bukových pralesov, sa tiahne pozdĺž oblúka hlavného hrebeňa Vihorlatských vrchov.
Geologická stavba: Vihorlat je napriek neveľkej rozlohe a nadmorskej výške impozantné sopečné pohorie. Vypína sa nad rozsiahlou Východoslovenskou nížinou a jeho najvyššie vrcholy presahujú výšku 1.000m. Z geologického pohľadu je toto územie pozoruhodné tým, že je najvýchodnejším slovenským sopečným horstvom. V mladších treťohorách došlo k erupciám andezitových a ryolitových láv, ktoré dnes pokrývajú všetky usadeniny staršie ako štvrtohory. V centrálnej časti Vihorlatu sú andezitové tufity a pyroxenické andezity. Z geomorfologického hľadiska je územie pozoruhodné útvarmi, ktoré vznikli zvetrávaním odolnejších lávových prúdov. Sú to skalné steny, bašty, ihly, kamenné sutiny i jednotlivé mohutné bralá. Medzi najznámejšie patria Sninský kameň, Múr, Lysák a Veža. Eróznou činnosťou a zlomovými poruchami vzniklo niekoľko zaujímavých zníženín a zosuvov. Patrí k nim aj najznámejší prírodný výtvor územia Morské oko. Vzniklo prehradením potoka zosunutými obrovskými masami vulkanitov na sopečných tufoch. Na severnej strane pohoria sú pozoruhodné terénne depresie, v ktorých sa vyvinuli rašelinné spoločenstvá.
Lesy a porasty: Patrí medzi najlesnatejšie pohoria Slovenska s prevahou listnatých, najmä bukových lesov. Z drevín má najväčšie zastúpenie buk, ktorý vytvára spolu s dubom, jaseňom, javorom a jedľou v rámci vegetačnej stupňovitosti lesné spoločenstvá.
Vodstvo: Územie má bohatú sieť povrchových vodných tokov a prameňov. Severnú a východnú časť odvodňujú potoky Barnov, Kamenica, Kolonička, Bystrá, Rovný potok a Luh, ktoré sa vlievajú do Cirochy (prítok Laborca) a Ubľanky (prítok Uhu). Južnú časť územia odvodňujú potoky Okna, Remetský, Porubský, Jovsiansky, Sobranecký a iné, ktoré sa vlievajú do Laborca. Celé územie patrí do úmoria Čierneho mora. V komplexe vulkanického pohoria významné postavenie majú jazerá. Tvoria jedinečnú ukážku vzniku a postupného zániku jazier.
Rastlinstvo: Podľa fytogeografického členenia patrí územie Vihorlatu do oblasti západokarpatskej kveteny obvodu predkarpatskej kveteny. Zemepisná poloha územia je v rámci Slovenska ojedinelá a zaujímavá, pretože leží na rozhraní panónskej a karpatskej kveteny. V nižších polohách na južnej strane pohoria sú zastúpené dubohrabiny. V týchto lesoch je veľmi dôležitý jarný aspekt s masovým výskytom bledule jarnej, menej korunkovky strakatej. Vo vyšších polohách prevládajú bučiny. Zaujímavé a ochranársky cenné sú najmä hrebeňové a vrcholové porasty na vlastnom vrchole Vihorlatu (1.075,5m), okolo Sninského kameňa (1.006,0m) a na kóte Nežabec (1.023,4m). Z chránených druhov sa tu vyskytuje bleduľa jarná karpatská, telekia ozdobná, prilbica chlpatoplodá a iné. Na severnej strane Vihorlatu rastú horské druhy ako napr. soldanelka karpatská, kým na južných svahoch sa vyskytujú lesostepné spoločenstvá s teplomilnými druhmi. Vyskytuje sa tu ríbezľa alpínska, tavoľník prostredný či plamienok alpínsky. Z bylín si zvláštnu pozornosť zasluhuje rozchodník ročný, nevädza horská, skopolia kranská, kostrava ovčia vihorlatská, vodsia skalná a iné. Významné a ochranársky veľmi cenné je územie na severných svahoch pohoria, najmä rašeliniská Podstavka, Hybkaňa a Ďurova mláka. Najcennejšie časti územia sú vyhlásené za maloplošné chránené územia.
Živočíšstvo: Územie Vihorlatu, aj keď tvorí menší orografický celok, sa vyznačuje rozmanitou zoogeograficky a ekologicky zaujímavou faunou typickou pre Západné Karpaty a preto má významné miesto v systéme zoologicky významných chránených častí prírody na Slovensku. Na území Vihorlatu žije viacero zaujímavých bezstavovcov (celkom sa tu vyskytuje vyše 2.000 druhov bezstavovcov). Z radu chrobákov je to bystruška kožovitá, bystruška fialová, bystruška potočná a iné. Z ďalších druhov sú to fúzač veľký, fúzač alpský a iné. Na živočíchy mimoriadne bohaté sú najmä prechodné spoločenstvá na rozhraní lesov a pasienkov alebo lúk. Z obojživelníkov v tomto prostredí žije mlok veľký, mlok karpatský, mlok vrchovský, rosnička zelená a ropucha obyčajná. Z plazov sa tu vyskytuje užovka stromová, vzácnejšie užovka hladká a vretenica obyčajná. Žije tu viac ako 100 druhov hniezdiacich vtákov. Napríklad bocian čierny. V hlbších lesoch hniezdia vzácne dravce hadiar krátkoprstý, orol krikľavý, včelár obyčajný a sova dlhochvostá. Ďalšia zaujímavosť z územia, Senianske rybníky obklopené lúkami a mokraďami, majú nenahraditeľný význam pre zachovanie biodiverzity a prežívanie mnohých ohrozených druhov rastlín a živočíchov. Celkovo tu bolo zistených až 283 vtáčích druhov. Rybníky sú jediným pravidelným hniezdiskom lyžičiara bieleho na Slovensku a domovom ďalších vzácnych vodných vtákov. Počas migrácie využívajú lokalitu tisícové kŕdle bahniakov, kačíc, husí a žeriavov popolavých. Osobitnú pozornosť si zasluhujú mäsožravce. Ojedinele sa vyskytuje medveď hnedý, rys ostrovid a mačka divá. V poslednom čase je stále častejší výskyt vlka dravého.
Klimatické pomery: Teplá klimatická oblasť sa dostáva na južné svahy Vihorlatu z Východoslovenskej pahorkatiny a podporuje existenciu teplomilných spoločenstiev rastlín a živočíchov. Mierne chladná klíma sa dostáva do najvyšších častí územia od severu.
Využitie územia: Územie je dôležité z hľadiska vodohospodárskeho a pôdoochranárskeho, jej priľahlé partie sú významné aj z vedeckého hľadiska, najmä po stránke geologicko-petrografickej, floristicko-faunistickej a lesníckej.