Do jednotky patria najmä spoločenstvá antropogénnych stanovíšť. Ide najmä o menej využívané okraje obrábaných polí a pasienky, ktoré sú pravidelne na kratší čas zaplavované. Niektoré sú zaplavované i viackrát do roka, počas jarných a jesenných záplav súvisiacich so zrážkami a s pohybom hladiny väčších tokov. Patria sem aj porasty na vypustených hospodársky využívaných rybníkoch s bohatým zastúpením burín. Rozvoľnené až uzavreté porasty na poliach a úhoroch, na miestach, kde sa vplyvom zaplavenia, trvajúceho niekoľko mesiacov, nedostatočne vyvíjajú zasadené plodiny, najmä obilniny a repa. Pôdy sú vždy ílovitohlinité až ílovité, ťažké a nepriepustné, dobre zásobené dusíkom a periodicky podmáčané. V lete sú pôdy vplyvom rýchleho výparu vody v mikrodepresiách mierne zasolené až zasolené, hlboko popukané, na povrchu s vrstvičkou ílu a vyzrážaných solí. Vzhľadom na efemérnosť niektorých druhov sa floristické zloženie v týchto biotopoch často mení. Uvoľnené plochy porastajú najskôr Myosurus minimus, ten neskoršie usychá a jeho miesto obsadzujú iné druhy, napr. Cyperus fuscus a Ranunculus sardous. Ako dominanty a s vysokou frekvenciou sa pravidelne vyskytujú najmä odolné poľné buriny. Vysoké zastúpenie v takomto spoločenstve majú ruderálne a nitrofilné druhy, ako aj druhy zošľapovaných stanovíšť. Okolo zamokrených lesných skládok dreva a na narušených miestach s ílovitou pôdou a mokrými kalužami sa vytvárajú vhodné stanovištia najmä pre výskyt Eleocharis carniolica. Rozšírenie biotopu sa viaže na nížiny a pahorkatiny. Je známy z Borskej nížiny, Bukovských vrchov, Lučenskej kotliny, Podunajskej roviny a Východoslovenskej roviny.
