Poloha: Územie sa nachádza v severnej časti Slovenska, pozdĺž štátnej hranice s Poľskom. Leží v oblasti Východných Beskýd, ktorá je súčasťou Vonkajších Západných Karpát. Národný park s ochranným pásmom sa nachádza v okrese Kežmarok, v katastri obcí Červený Kláštor a Lechnica, a v okrese Stará Ľubovňa, v katastri obcí Haligovce, Kamienka, Lesnica, Stráňany a Veľký Lipník.
Rozloha: Rozloha vlastného územia je 3.749,6226ha, rozloha ochranného pásma je 22.444,1676ha.
Vyhlásenie: PIENAP bol vyhlásený Nariadením 5/1967 z 16.1.1967. Celková výmera vrátane ochranného pásma bola 2.125ha a rozprestieral sa vo vtedajšom okrese Poprad. Súčasťou národného parku bola štátna prírodná rezervácia Pieniny-Prielom Dunajca a chránené prírodné výtvory Haligovské skaly a Prielom Lesníckeho potoka-Kače v celkovej výmere 472,79ha. Súčasťou ochranného pásma boli chránené prírodné výtvory Jezerské jazero, Jarabinský prielom a Travertínové jazierko Kráter s celkovou výmerou 54,16ha. Nariadením 47/1997 zo 14.1.1997 s účinnosťou od 1.3.1997 bol národný park upravený. Celková výmera bola 3.749,6226ha (z toho bolo 2.054,2518ha poľnohospodárskej pôdy, 1.377,1461ha lesnej pôdy a 318,2247ha ostatných plôch). Výmera ochranného pásma bola 22.444,1676ha (z toho bolo 10.631,8095ha poľnohospodárskej pôdy, 10.491,85ha lesnej pôdy a 1.320,5081ha ostatných plôch). Národný park sa rozprestieral vo vtedajších okresoch Kežmarok a Stará Ľubovňa. Súčasťou ochranného pásma ostala prírodná rezervácia Jezerské jazero s rozlohou 2,1800ha (z toho bolo 1,7875ha lesných pozemkov a 0,3925ha vodnej plochy). Vyhláškou 319/2004 z 28.4.2004 účinnou od 1.6.2004 boli ustanovené zóny národného parku. Územie sa podľa povahy prírodných hodnôt člení na zóny A, B, C a D. Do zóny A patria časti územia, ktoré predstavujú prírodné alebo ľudskou činnosťou málo pozmenené biotopy európskeho alebo národného významu, kde je cieľom ochrana prirodzených procesov. Patria sem časti: Hôrka (8,70ha), Kláštorná hora (104,41ha), Holica (125,33ha), Bystrík (19,70ha) a Haligovské skaly (19,02ha). Platí tu 5.stupeň ochrany. Výmera je 277,16ha. Do zóny B sa včleňujú časti územia, ktoré vytvárajú ochranné pásmo zóny A alebo, ktoré predstavujú biotopy európskeho alebo národného významu, alebo biotopy druhov európskeho alebo národného významu, kde je cieľom ochrana týchto významných biotopov alebo druhov. Patria sem časti: Prielom Dunajca (190,91ha), Plašná (314,33ha), Lazná skala (69,20ha) a Vysoké skalky (262,38ha). Platí tu 4.stupeň ochrany. Výmera je 836,82ha. Do zóny C sa včleňujú časti územia, ktoré vytvárajú ochranné pásmo zóny B, alebo ktoré predstavujú významné prvky územného systému ekologickej stability alebo biotopy európskeho alebo národného významu, alebo biotopy druhov európskeho alebo národného významu, narušené činnosťou človeka. Patrí sem celé územie národného parku vymedzené Nariadením 47/1997 okrem územia zóny A, B a D. Platí tu 3.stupeň ochrany. Výmera je 2.579,43ha. Do zóny D patria časti územia, ktoré nie sú vyčlenené v zóne A, B, ani C. Cieľom je ochrana a zachovanie rozptýlených ekosystémov významných z hľadiska biologickej a ekologickej stability a charakteristického vzhľadu krajiny so špecifickými formami osídlenia. Zónu D tvoria súvislo zastavané časti obcí na území národného parku: Červený Kláštor a niektoré parcely v katastrálnom území obce Lechnica (11,56ha), Haligovce a niektoré parcely v katastrálnom území obce Lechnica (17,08ha) a parcely s predpokladaným rozvojom zástavby a celý intravilán obce Lesnica (27,57ha). Platí tu 2.stupeň ochrany. Výmera je 56,21ha. Nariadenie 335/2004 z 28.4.2004 účinné od 1.6.2004 mení Nariadenie 47/1997. Novelizovaný bol v roku 2004. V roku 2006 bola vyhlásená jeho zonácia.
Dôvod vyhlásenia: Chráni sa esteticky a biologicky hodnotný a nenarušený vodný biotop s výskytom mimoriadne zachovaného spoločenstva pôvodnej ichtyofauny, jaskyňa s významnými geomorfologickými, archeologickými a geologickými hodnotami.
Geologická stavba: Vlastné územie národného parku tvorí krátky úsek bradlového pásma, ktoré obopína Vnútorné Západné Karpaty. Územie sa vyznačuje pestrou horninovou skladbou a je výsledkom zložitých vývojových procesov. Klimatické výkyvy, činnosť vody, vetra i rušivá činnosť mrazu modelovali obraz Pienin a vytvorili bohato členený reliéf s hlbokými údoliami, tiesňavami i nápadnými skalnými útvarmi. Na malej ploche sa striedajú stanovištia najrôznejšieho druhu, od slnečných skál a suchých vrcholov po hlboké tienisté údolia a rokliny. Tieto prírodné danosti vytvorili priaznivé podmienky pre druhovú pestrosť flóry a fauny.
Lesy a porasty: Pieniny sú svojrázne aj z hľadiska lesných spoločenstiev, ktoré sú aj napriek antropickým vplyvom pomerne zachovalé. Bohatstvo a pestrosť lesných spoločenstiev súvisí s horninovým podložím, s členitým povrchom so špecifickou mikroklímou (inverzné doliny) a vývojom flóry v štvrtohorách. Najzachovalejšie spoločenstvá, ktoré sú ukážkami typov prirodzených geobiocenóz sú v bývalých národných prírodných rezerváciách (v súčasnosti patriace do zóny A). Pieniny zasahujú do troch lesných vegetačných stupňov: dubovo-bukového, bukového a jedľovo-bukového vegetačného stupňa a nachádzajú sa tu lesné biotopy európskeho a národného významu. Na hlbších, vlhkých pôdach dobre zásobených živinami je rozšírený biotop bukových a jedľovo bukových kvetnatých lesov. V typickej kombinácii drevín je zastúpený buk lesný, jedľa biela, smrek obyčajný a javor horský. Vzácny je výskyt tisa obyčajného. Porasty sú charakteristické vysokým zápojom drevín, takže v ich tieni prežije len málo rastlín znášajúcich zatienenie. Pre tento biotop sú typické druhy, ktoré kvitnú na jar, pred olistením bukov ako napríklad lipkavec marinkový, lykovec jedovatý, zubačka cibuľkonosná a zubačka žliazkatá, ktorá je karpatským endemitom. Z ďalších druhov sa tu vyskytuje samorastlík klasnatý, kopytník európsky, ľalia zlatohlavá, mednička ovisnutá, vranovec štvorlistý, šalvia lepkavá a mnoho ďalších. Ďalším významným lesným biotopom na území Pienin sú vápnomilné bukové lesy, ktoré sa vyskytujú na strmých skalných svahoch, ktorých geologické podložie tvoria výlučne karbonátové horniny. Vápenaté pôdy, často na výhrevných stanovištiach, podmieňujú druhovú bohatosť bylinného aj krovitého podrastu. V porastoch prevláda buk lesný, primiešaná je jedľa biela, smrek obyčajný, borovica lesná, javory a vzácne tis. Vápnomilné bučiny sú rajom orchideí. Prioritný lesný biotop: lipovo-javorové sutinové lesy zaberá z celkovej plochy územia len malú výmeru. Tieto lesy osídľujú svahové, úžľabinové a roklinové sutiny na strmších svahoch v rôznej nadmorskej výške. Viažu sa na pôdy na minerálne bohatšom podloží s vyšším obsahom skeletu a dusíka. Lesy sú druhovo pestré, s typickými drevinami ako javor horský, javor mliečny, lipa malolistá, lipa veľkolistá a jaseň štíhly. V bylinnom podraste sú zastúpené druhy, ktoré obľubujú vyšší obsah dusíka ako je napríklad bažanka trváca, mesačnica trváca, pakost smradľavý a iné. Reliktné vápnomilné borovicové a smrekovcové lesy tvoria skupinové, riedke reliktné porasty borovice lesnej alebo smrekovca opadavého, ktoré osídľujú extrémne skalné stanovištia, ako sú hrebene, skalné veže a bralá na karbonátových horninách. Biotop je veľmi vzácny a predstavuje pozostatok poľadového vývoja vegetácie. V druhovo bohatom bylinnom poschodí sa nachádza viacero ohrozených a vzácnych druhov flóry.
Vodstvo:
Rastlinstvo: Rastlinstvo Pienin púta pozornosť botanikov už viac ako 200 rokov. Prvým známym zberateľom rastlín bol fráter Cyprián, kamaldulský mních, ktorý časť svojho života prežil v Červenom Kláštore. Do svojho herbára, ktorý zostavil v roku 1764 zozbieral a popísal 265 rastlín z Pienin a okolia. Flóra národného parku patrí do oblasti západokarpatskej kveteny, do obvodu flóry centrálnych Karpát, okresu Pieniny. Vápencové podložie, veľká členitosť územia a tým aj veľké mikroklimatické rozdiely podmieňujú pestrosť a bohaté druhové zloženie rastlinstva na území Pienin. Striedajú sa tu severné, chladnejšie a vlhkejšie svahy s výhrevnými skalnými stenami a svahmi obrátenými na juh. Osobité postavenie má dolina Dunajca. Pieniny, ktoré nikdy nezasiahol súvislý severský ani lokálny tatranský ľadovec, poskytli rastlinstvu priestor na prežitie a ich neprerušený vývoj. To spôsobilo, že sa tu dlho zachovali druhy, ktoré boli dlho považované za endemity Pienin. Až po detailnejšom poznávaní flóry rôznych území sa ukázalo, že v niektorých prípadoch nejde o pravé endemity, ale o taxóny, ktoré sa okrem Pienin vyskytujú aj v iných, i keď veľmi vzdialených územiach (subendemity). Flóra Pienin má jedinečné postavenie a nevšednú prírodovedeckú hodnotu. Na území Pienin rastie približne 1.100 druhov cievnatých rastlín, okolo 400 druhov rias, 320 druhov machov a pečeňoviek, približne 470 druhov lišajníkov a 1.200 druhov húb. Pieniny nikdy nezasiahol súvislý kontinentálny (severský ani lokálny horský) tatranský ľadovec. Preto tento priestor bez ľadovca poskytol životné prostredie mnohým druhom na ich nerušený vývoj. To spôsobilo, že sa tu zachovali druhy, ktoré sa inde nevyskytujú. Mnohé druhy boli dlho považované za endemity Pienin. Až s rozvojom výskumu flóry vzdialenejších území sa zistilo, že rastú aj inde a preto nejde o pravé endemity. Takéto druhy, ktoré sa zriedkavo vyskytujú vo výrazne ohraničených areáloch na inom území, sú subendemity. Endemity a subendemity vyskytujúce sa v Pieninách rozdeľujeme na pieninské, západokarpatské a karpatské. Pravé pieninské endemity sú púpava pieninská a horčičník pieninský. Púpava pieninská je zatiaľ potvrdená len z poľskej strany Pienin. Za najvýznamnejší endemický druh bola dlho považovaná chryzantéma pieninská, no neskôr sa zistil jej výskyt aj na ďalších lokalitách v Rusku a to v okolí Kurska, Orla, pri Archangelsku a na východ od Uralu.
Živočíšstvo: Zoogeografickú výnimočnosť územia Pienin určuje značná geomorfologická členitosť. Vlastné územie národného parku je výrazne výškovo členené, od nadmorskej výšky 429m až po 1.050m. Terén je silne diferencovaný na množstvo exponovaných svahov, širšie doliny sa striedajú s kaňonovitými roklinami, hlboké lesy sa striedajú s lúkami a skalnými a stepnými stráňami, rieka Dunajec so svojimi prítokmi vytvára vhodné prostredie pre mnohé druhy živočíchov. V rieke žije 17 druhov rýb. Spoločenstvo rýb Dunajca nie je rovnaké nad prielomom a v samotnom prielome vzhľadom na odlišný charakter vodného toku a jeho brehov. V prielome prevládajú druhy podustva severná, mrena severná, belička európska a hlavátka podunajská, nad prielomom sú to čerebľa pestrá, jalec hlavatý, mrena škvrnitá, slíž severný, hrúz škvrnitý a plotica červenooká. Ryby lipeň tymiánový a pstruh potočný sú rovnako zastúpené v oboch úsekoch Dunajca. Snáď najznámejším živočíšnym druhom pieninskej prírody je jasoň červenooký. Jeho záchrane sa venovalo množstvo úsilia, vďaka ktorému je stále súčasťou Pienin. Svojou krásou nás očarí napríklad aj vidlochvost feniklový alebo vidlochvost ovocný, či križiak pásavý. Je však nutné spomenúť aj sokola sťahovavého, ktorý bol v Pieninách reintrodukovaný v 80.rokoch 20.storočia. Jeho prežitie v tomto území pod negatívnym vplyvom človeka je stále otázne. Pieniny a blízke okolie je významnou zastávkou na migrácii vtákov. Bolo tu zaznamenaných viac než 190 druhov, z toho tu približne 134 druhov hniezdi. Z dravých vtákov sa tu vyskytuje aj orol skalný, orol krikľavý, sokol myšiar, jastrab lesný, jastrab krahulec a myšiak lesný, zimuje tu aj myšiak severský a kaňa močiarna. Sovy sú zastúpené 7 druhmi. K bežnejším patrí sova lesná, sova dlhochvostá a myšiarka ušatá. Najväčšou sovou je výr skalný, najmenšou kuvičok vrabčí. Spevavce tvoria najpočetnejšiu skupinu vtákov v tomto území. Pri doterajších výskumoch bolo zistených 80 druhov, od jedného z najmenších, orieška obyčajného, po najväčšieho krkavca čierneho. Zo vzácnejších druhov sa tu vyskytuje murárik červenokrídly obývajúci skalné steny, muchárik červenohrdlý, muchárik bielokrký, muchárik čiernohlavý, muchár sivý, ktoré obľubujú staré bukové a jedľovo-bukové lesné porasty, ale nájdeme ich aj v blízkosti ľudských obydlí. Strakoš sivý a strakoš obyčajný, ktoré sa usídlili na extenzívne obhospodarovaných pasienkoch s krovinami. V blízkosti vôd sa nachádzajú oba druhy bocianov, bocian biely a bocian čierny, volavka popolavá, vodnár potočný a rybárik riečny. Väčšie vodné plochy sú domovom kačice divej a niekoľkých druhov čajok. Vo vyšších nadmorských výškach lesov Spišskej Magury môžeme uvidieť vzácne kurovité vtáky tetrova hlucháňa a tetrova hôlniaka, či krkavca čierneho. Pieniny a Spišská Magura poskytujú vhodné prostredie pre 61 druhov cicavcov vrátane našich najväčších šeliem rysa obyčajného, vlka dravého a medveďa hnedého. Z veľkých druhov zveri sa na území vyskytujú párnokopytníky: sviňa divá, jeleň obyčajný a srnec hôrny. Lesné húštiny obývajú veľké šelmy. Zriedkavý je výskyt mačky divej. Z menších šeliem tu žije lasica myšožravá, tchor tmavý, kuna lesná, kuna skalná a jazvec lesný. V blízkosti vodných tokov sa vyskytuje vydra riečna. Bohato zastúpenou skupinou územia sú drobné zemné cicavce. Z hmyzožravcov sa tu vyskytujú jež východný, krt obyčajný, piskor obyčajný, piskor malý, piskor vrchovský, dulovnica väčšia, dulovnica menšia, bielozúbka bielo bruchá a bielozúbka krpatá. Z hlodavcov je to veverica stromová, hrdziak lesný, hryzec vodný, hraboš podzemný, hraboš poľný, hraboš močiarny, myška drobná, ryšavka tmavopása, ryšavka žltohrdlá, ryšavka krovinná, ryšavka myšovitá, myš domová, potkan hnedý, plch sivý, plch lesný, pĺšik lieskový a myšovka vrchovská. Najväčším hlodavcom v území je bobor vodný, ktorý po dlhom čase neprítomnosti znovu osídlil toto územie. Zaujímavým radom cicavcov sú netopiere. V blízkosti vodných tokov sa počas lovu vyskytuje jeden z najpočetnejších druhov netopier vodný. V blízkosti ľudských sídiel sa zdržuje podkovár malý, netopier obyčajný, raniak hrdzavý, večernica malá, večernica tmavá a ucháč svetlý. V pieninských jaskyniach zimuje podkovár malý, podkovár veľký, netopier obyčajný, netopier brvitý a netopier fúzatý. V lesných biotopoch sa tu v malom počte vyskytuje uchaňa čierna. V minulosti sa v Pieninách vyskytoval vzácny lietavec sťahovavý. V Pieninách dosahoval hranicu severného výskytu na Slovensku. Jeho výskyt bol naposledy zaznamenaný v roku 1975, potom z územia vymizol až do roku 2014, kedy bol v Pieninách opäť potvrdený. Nemožno opomenúť ani plazy a obojživelníky. Z plazov sa tu vyskytujú najmä jašterica obyčajná, jašterica živorodá, slepúch lámavý, užovka obojková/obyčajná, vretenica severská/obyčajná. Výslnné miesta Haligovských skál obýva náš najmenší had užovka hladká. V území sa nachádzajú typicky horské druhy obojživelníkov ako mlok vrchovský, mlok karpatský, kunka žltobruchá, salamandra škvrnitá, ale aj druhy viazané na teplejšie lokality ropucha obyčajná a ropucha zelená.
Klimatické pomery: Výšková amplitúda predstavuje v Zamagurí 805m (od 454m do 1.259m), čo sa prejavuje aj v zmenách teplotných charakteristík s nadmorskou výškou. Doliny národného parku a jeho ochranného pásma do nadmorskej výšky 800m sa nachádzajú v mierne teplej oblasti, ktorá je charakterizovaná počtom letných dní nižším ako 50 a priemernou júlovou teplotou vyššou ako 16˚C. Polohy v nadmorskej výške nad 800m patria do chladnej oblasti, ktorá je mierne chladná a vlhká. Priemerná ročná teplota v okolí Dunajca je 6,5°C, na ostatnom území sa mení podľa nadmorskej výšky a expozície. Hrebeňové polohy sú chladnejšie počas celého roka s priemernou ročnou teplotou 5,5°C. Počas roka je dlhodobo najchladnejším mesiacom mesiac január s priemernou teplotou -6°C (najnižšia teplota dosiahla -36,3°C). Najteplejším mesiacom je júl s teplotou 16°C. Absolútne maximá sa vyskytujú od júna do augusta s maximom 34,7°C. Počet mrazových dní, keď teplota vzduchu poklesne pod 0°C, je v dolinách okolo 140, na hrebeňoch o 25 dní viac. Celé územie je zaradené do oblasti so značne veľkou až veľkou mrazovosťou. Prvé mrazy bývajú okolo 25.septembra a posledné približne 20.mája. V Červenom Kláštore je priemerný ročný úhrn zrážok 775mm zrážok, na hrebeňoch Spišskej Magury vyše 1.000mm. Zamagurie má dostatok vlahy, t.j. prevažujú zrážky nad výparom. Maximum zrážok v území je v júli (asi 120mm), a minimum v januári (asi 24mm). Vzhľadom na svoju polohu k prevládajúcemu prúdeniu vzduchu a k Vysokým Tatrám, môže dochádzať v území k nepravidelným kulmináciám zrážkovej činnosti. Tak to bolo 10.júla 1934 kedy za 24 hodín napršalo 117,8mm zrážok. Podobne tomu bolo 30.júna 1973, kedy v Osturni padlo 116,5mm zrážok za 24 hodín. Posledná väčšia kulminácia zrážok v území bola 7.júla 1997. Oblačnosť sa v priebehu roka mení: najmenšia je v septembri, najväčšia v decembri. Počet jasných dní v roku je cca 125, počet zamračených 240. Najjasnejšími mesiacmi sú september, október, najoblačnejšími sú január, november a december. Medzi časté úkazy patria hmly, počas roka sa ich tu vyskytuje 56-70 dní. Najhmlistejšie mesiace sú august až október. Snehová pokrývka sa vytvára v priemere v polovici novembra, vo vyšších polohách o dva týždne skôr. Posledný deň so snehovou pokrývkou je začiatkom apríla, na horách o 2 až 3 týždne neskôr. Priemerná výška snehovej pokrývky v sa pohybuje v januári v údoliach okolo 20cm, na hrebeňoch 40-50cm. Raz za desať rokov môžeme v okolí Červeného Kláštora očakávať snehovú výšku okolo 80cm. V území prevláda juhozápadné až severozápadné prúdenie. Rýchlosti vetra tu v priemere prevyšujú hodnotu 4m.s-1. Najveternejším obdobím v území je koniec zimy, najnižšie hodnoty sú koncom leta a začiatkom jesene.
Využitie územia: